Piatok ráno sadám na RegioJet, kde sa stretávam s Krisztiánom, s ktorým cestujem do Prahy. V Prahe presun metrom a večera u Ľuboša a Katky (brata s manželkou). Úspešne som im vyžral všetky toasty a presúvam sa na miesto prezentácie. Cestu som si ešte z minulého roku pamätal presne a tak som nemusel ani vyberať GPS. Tu som prišiel približne 19:45, po otvorení dverí do telocvične som zistil, že asi nebudeme na rovnakom mieste ako minulý rok, keďže vo vnútri sa vo veľkom niečo hralo, vrátil som sa naspäť a zistil som, že máme k dispozícii iba malú telocvičňu. Tu v tomto čase nebolo už skoro žiadne miesto a tak som sa zložil iba niekde, kde doteraz bola ulička.
Čas odchodu vlaku, ktorý nás mal dopraviť na štart sa blížil a tak sme sa vrámci šetrenia síl autobusom previezli na stanicu. Čakanie na vlak sme si skrátili pivkom v neďalekom podniku a postupne sa presunuli na nástupište, ktoré toľko ľudí pokope ešte určite nezažilo. Po chvíli čakania nastupujeme do vlaku a ja upadám do hlbokého spánku. Nečakal som, že si ešte po ceste na štart pospím, ale určite mi to len prospelo.
Cca 20 minút pred cieľovou stanicou (Stará Huť) sa prebúdzam a po asi 3 falošných poplachoch s vystupovaním (stále nesprávna stanica alebo zastavenie vlaku mimo stanice) už naozaj vystupujeme z vlaku. Dav ľudí sa postupne presúva na štart. Zapínam si GPS, čakám, kým ma nájde aby som ju mohol odložiť do batohu. Stále sa presúvame .. aaa, už vidím štart. Zrazu počujem Olafov hlas a jeho klasické rýchloodpočítavanie ... 3,2,1, štart ... čoooooooooooo?
Však ja ešte ani len paličky nemám ponastavované, ani nič, .. proste sa necítim ešte na štart :). Keďže to ale nezmením, prechádzam z chôdze do behu, GPS hádžem do bočného vrecka batohu (akurát ma našla), zapínam čelovku a snažím sa preladiť predštartovú náladu na už odštartovanú akciu :).
Najprv prebiehame mestečkom, no po pár minútach začínajú malé kopčeky, čiže venujem chvíľku nastavovaniu paličiek.
Terén je prvé kilometre nenáročný a beží sa príjemne. Obieham ľudí, ľudia obiehajú mňa. Všetko je fajn až na bezohľadonosť niektorých bežcov - odpľuvnutie v mase 300 ľudí. Kam? Pod nohy? Nie, do priestoru. Ešte, že som mal na sebe goráčku. Paličky ako pomoc pri chôdzi / behu? Nie! paličky sú predsa náhrada mačety v postupe cez dav bežcov. Sklopenie čelovky alebo jej vypnutie pri otočení sa zaseba? Nie, 200 ľudí zamnou určite ocení trošku svetla navyše. Našťastie dav sa postupne trhá. Prechádzam prvou fixovou kontrolou cez krásnu blatistú smýkačku a pobehujem si nočným lesom v jemnom mrholení. Fajne no :).
Keďže opäť píšem report s oneskorením, tak mám výpadky z trate. Ocitám sa teda postupne na tretej kontrole - prvej čipovej. Na miesto dochádzam vo väčšej skupine bežcov, čiže vo vnútri chaty je strašne málo miesta. Tu si dávam malú pauzu, dopĺňam vodu, vyjedám ovocie a chlieb. Medzitým jeden z organizátorov pri každej prichádzajúcej skupinke oznamuje, že sa zmenila trasa a 4 a 5 kontrolu vynechávame a ideme po ceste. Ja som si tento oznam vypočul asi 3x. Samozrejme hneď po odchode som odbočil nesprávne (rovnako ako aj ďalších cca 7 ľudí). Po pár desiatkach metrov sa teda otáčame a ideme opačnou stranou. Vedeli sme, že máme ísť po ceste, až kým nedôjdeme k autu, kde nás už budú navigovať ďalej. Tu ma napadlo, že sa nám teda aspoň o čosi skráti trasa. To som ešte netušil, že asfaltová verzia má o 2km viac :). Neskôr som sa od Olafa dozvedel, že táto zmena nastala kvôli strhnutému značeniu v úseku, ktorý sme takto obchádzali. Postupujeme teda ďalej po asfalte, kde nás myslím pred dedinkou Křepenice posielajú na odbočku vľavo. V dedine nastáva problém č.2 pri odbočke na pamätník. Pri premýšľaní kam ďalej sme sa zastavili a až v cca 15 člennej skupinke sme zistili kadiaľ vedie naša trasa ďalej. Zvolili sme tú správnu a už čoskoro sme zišli z asfaltky a napojili sa na pôvodnú trasu. Čakali nás nočné lesné cestičky s pascami v podobe reťazí vo výške lýtok a mokrých drevených schodov zasypaných lístím. Jednoducho úsek okolo Bílej skály, kde si človek musel dávať pozor čo robí, aby sa neocitol pár desiatok metrov nižšie vo Vltave.
Kontroly sa míňajú jedna za druhou, raz sme dole pri vode, raz zas hore na výhliadke. Takto sa dostávam na 30 km, kde nás čaká tajná kontrola s občerstvovačkou. Keďže je len tak vonku s malým prístreškom, ľudia stoja na daždi / mrholení. Beriem do ruky chleby, dopĺňam vodu a nezdržujem sa dlhšie aby som nezamrzol. Pri jedení som zistil, že som vpodstate ani nebol hladný a tak chlieb so salámou (myslím) odkladám do bočného vrecka a som zvedavý ako dopadne :).
Nasledujúci úsek si zas veľmi nevybavujem. Asi energia z hlavy prešla na trávenie chlebíkov.
Aj pre túto akciu som si stanovil cieľ 40 km do rozvidnenia. Keďže počasie nebolo úplne najkrajšie, tak aj začiatok nového dňa sa odsúval o pár minút. Mal som teda dosť času tento cieľ splniť :). Nohy sa ale už necítia 100%tne - 2 týždne mi na regenerovanie po Loučení očividne úplne nestačili.
Už si ani nepamätám ako, ale ocitám sa na konci noci na kontrole Psané skaly a som spokojný, že tento prvý 40km cieľ mám za sebou. Pokračujem ďalej už zavidna, ale čelovku si nevypínam. Zistil som, že aj cez deň s ňou dobre vidno odrazky a správna cesta sa hľadá ľahšie :). Po asfaltke prichádzam na druhú čipovú kontrolu v reštaurácii v Novej Živohošti. Pohľad na spacích ľudí a totálne zničené a unavené tváre ma ukľudňuje a aspoň viem, že na tom nie som tak biedne sám. Opäť dopĺňam všetko potrebné, dávam si polievočku a kolu a idem pomaličky ďalej... teda naspäť a ďalej :).
 | |
| K12 - Nová Živohošť |
Po každej pauze sa pokračuje ťažko a tak to bolo aj tu. Peknú chvíľu mi trvalo, kým sa nohy rozhodli, že môžeme pridať. Po chvíli šľapania sa dostávam na výhliadku Na Vrchovnici, kde je ďalší kontrolný bod.
 |
| Na niektorých miestach je načo pozerať - K13 |
 |
| Inde si môžeme výhľady domýšľať :) |
Cesta ubieha ale celkom dobre a pomaly ale isto postupujem ku ďalšej živej kontrole. Měřín a ďalšia fajna polievočka. Tu dostávam ponuku na odvoz do cieľa, ktorú pár ľudí príjma ale ja samozrejme odmietam :). Ďalší môj cieľ je 80km do zotmenia, čiže sa dlho nezdržujem a pokračujem na zvyšných 18km. Nasleduje pre mňa ďalší dlhý hluchý úsek, ktorý určite ale ubiehal rýchlo a bezproblémovo, lebo ináč by som si z neho niečo zapamätal :). Prvé čo si vybavujem je myšlienka, že na ten 80ty km dojdem ešte aj s peknou hodinovou rezervou pred zotmením ... a vtedy to začalo. Cca 2 km šialeného kĺzania po blate. Fakt priam neprechodný terén, kde sa nedalo nepošmyknúť. Samozrejme aj mne sa podarilo v tej najstrmšej možnej časti neudržať rovnováhu a nasledovalo pár metrov kĺzania z kopca po zadku, minúta spamätávania sa a zbierania zo zeme a niekoľko minút kombinovania nadávok s Olafovim menom. 2 km za cca 1 a štvrť hodiny hovorí myslím dosť o náročnosti tejto časti.
Na občerstovačku na 80tom km teda namiesto hodinovej rezervy dochádzam so zotmením a poriadnymi nervami. Kofolka a polievka ma trošku ukľudňujú a zisťujem, že či pokračovanie bude vyzerať rovnako. Ak by to malo byť to, čo posledné kilometre, tak neviem neviem, či by som to nezabalil. Našťastie sa dozvedám, že nič podobné nás už nečaká a tak po krátkom oddychu odchádzam mrznúť na zvyšných 50km.
Tu sa trasa mení na niečo perfektné. Jednoznačne najkrajšia časť celej trate. Pod skalami, cez jaskynky, nad Vltavou. V tme nemám vôbec predstavu ako vysoko nad Vltavou sme a pohľad na vodu s čelovkou mi vôbec nepomáha. Je tu však naozaj pekne a rovnako aj nasadzujem celkom pekné tempo. Kilometre teda ubiehajú jedna radosť, až kým ma na približne 88km nezačne chytať spacia kríza. Tempo okamžite mením na takmer nulové. Ľudia, ktorých som poobiehal za posledné kilometre, alebo ktorých som obehol vďaka kratšiemu zdržaniu na občerstvovačke teraz obiehajú mňa. Som zvyknutý, že keď na mňa príde spánok, tak sa mi tempo podstatne zníži, ale tentokrát to bolo iné. Každé zaspanie znamenalo zastavenie, čo znamenalo strašne pomalý postup vpred. Postupne som sa týmto spôsobom dokotúľal do Štěchovíc, kde nasledoval krátky oddych pri prechode cez dedinu a na cestičke pri Vltave. Kríza ale neprestávala (aj vďaka nej si toho veľa nepamätám) a držala sa ma až po najbližšiu čipovú kontrolu - reštauráciu v dedine Pikovice.
Šťastný z príchodu na kontrolu som si objednal polievku, kofolu, nastavil si budík a cca hodinu spal na stole. Oddych fakt pomohol. Po prebudení sa som zjedol studenú polievku (bluex), pol hodinu sa chystal na odchod a nakoniec som aj úspešne vyrazil na zvyšných 32km.
Odchod z reštaurácie je ťažký a nohy sú totálne stuhnuté. Zima je však oveľa nepríjemňejšia a tak sa dávam do niečoho trošku podobného behu. Stúpanie na Petrov a šľapanie cez dedinu po asfalte strieda kopček Ďábel (stred Česka). Tu sa už nohy rozhýbali a hlava si uvedomila, že ak chcem stihnúť vlak, na ktorý mám kúpený lístok (myslím, že to bolo na 7:44), mám fakt čo robiť a na žiadne flákanie neostáva čas. Na kopci teda pridávam a ide to skvele. Obieham prvých ľudí a kopec už zbieham ozajstným behom. Nebolo to síce nič rýchle, ale beh to bol :). Spánok sa však nenecháva zahanbiť a zas na mňa útočí. Tu som zistil ale celkom užitočnú vec. Keď nevládzem a zaspávam, stačí pridať a spánok nemá šancu :). Postupujem teda celkom úspešne a obieham ďalších ľudí. Ani neviem ako a ocitám sa na poslednej živej kontrole - kemp v Skochoviciach. Vchádzam do vnútra na odpípnutie čipu, nalievam si čaj a hneď odchádzam vonku za jedlom. Páčilo sa mi ako to tu bolo vyriešené. Jedlo bolo von a tak som sa vo vnútri zbytočne nezohrial a nemusel som sa nasledujúcich 10 minút po odchode klepať od zimy. Pred sebou som mal posledných 20km a 4 a štvrť hodiny aby som splnil svoj plán - príchod do 30:00.
Pokračujem ďalej prechodom cez Vrané nad Vltavou a začínam stúpať na kopec. Opäť bojujem s únavou, ale celkom sa to dá zvládnuť. Po vystúpaní kopca zisťujem veľmi nepríjemnú vec. Minul som K27 - Ohrobská cesta. To predsa muselo byť dole v mestečku. Vôbec som nedával pozor a ani ma nenapadlo dole hľadať kontrolu. A vracať sa naspäť vôbec nemám v pláne. No .. dáko to v cieli budem musieť Olafovi vysvetliť. Trošku vyvedený z miery teda idem ďalej a aha ... K27. Hlava už očividne nepracuje tak ako by mala. Cesta nemusí znamenať, že musím stáť na dákej asfaltke :). Ukľudnený schádzam ku stanici v Jarove. Všetko mi tu je povedomé. Buď sme tu teda boli aj minulého roku alebo ako je u mňa vo zvyku - keď mám unavenú hlavu, tak mi je každé miesto veľmi povedomé bez ohľadu nato, či som tam už niekedy bol alebo nie. Ďalej nasleduje príjemný skalistý stupáčik ... konečne niečo zábavné :). Pri ďalšom postupe vpred si čítam itinerár, že čo mám ešte pred sebou. Minizoo, pomník, Šance, letisko ... uaaaaa ... moje minuloročné 4 hodinové utrpenie a halucinácie s kaplnkou ... však ja to nemám šancu stihnúť. Zúfalý teda idem ďalej a kilometre vôbec neubúdajú. Spomínam si na olafokilometre. Chyba teda určite nie je v mojej rýchlosti ale práve tu. Bohužiaľ Olaf má očividne známosti v Garmine a pohľad na GPS ma vôbec neukľudňuje. Tie kilometre fakt neubúdajú.
Cez Hradiště teda schádzam k minizoo a k pomníku a ide sa stúpať na Šance. Aaaa .. tu sa niečo od minulého roku zmenilo. Strašne dlhé utrpenie je zrazu 10-15 minútový nenáročný výšľap. A teraz už skoro iba dolekopcom do cieľa. Parádička :). Do itineráru už ani nepozerám, trasu si predsa pamätám. Prechádzam cez hlavnú cestu a presne viem kde ma čaká posledný kontrolný bod. Budú to také 2 malé kopčeky a hneď za nimi na strome bude kontrola. Ehm. Dačo nedobre. Kopčeky som prešiel, ale kontrola nikde. Mirkoooo, dávaj pozor! Opäť riešim čo s vynechanou kontrolou. Vracať sa mi nechce a ani neviem kde by som ju inde hľadal. Dúfam teda, že tam táto kontrola proste chýba / spolieham sa na zázrak. A po trošku dlhšej chvíli zázrak prichádza. Kopčeky som trošku doplietol a prichádzam ku tým správnym, kde kontrola naozaj je :). Zbierku kontrol sa mi teda podarilo skompletizovať a cieľ je už na dosah. Jediný problém je čas. 30:00 to nebude ale vlak ešte mám šancu stihnúť. Makám teda ako to len ide, prechádzam známymi miestami a prichádzam do Modřan. Tu sa mi darí ešte obehnúť jedného bežca a dobehnúť ďalších dvoch a som v cieli. Tento posledný úsek, ktorý mi minulý rok zabral približne 4 hodiny som tentokrát stihol za cca 2:15. Čas 30:36:12 nie je až tak vzdialený mojej pôvodnej predstave, čiže som spokojný s výsledkom. Tak ako na posledných 30 km tejto trate som sa ešte na žiadnej stovke nenamakal. Dostávam do ruky diplom a medailu za absolvovanie EKUTu a bežím do sprchy a pobaliť si veci aby som to všetko postíhal.
 |
| Cieľová - Zdroj: Facebook |
Pár minút pred 7:00 odchádzam z cieľa a tu začína môj druhý pretek s časom. O 7:00 dobieham na zastávku, kde zisťujem, že autobus, ktorý mi ide na stanicu metra mi odchádza o 7:15 a s nim to proste nestíham. Bežím ako sa len dá na inú zastávku, že či tam nenájdem vhodnejší spoj. A našťastie som našiel. Z autobusu prestupujem do metra a mysľou ho poháňam vpred. Na stanicu prichádzam zarovno s vlakom, čiže dokonca s pár minútovou rezervou pred jeho odchodom. Nakladám sa do vlaku a ukladám na zaslúžený odpočinok :).
Ďakujem všetkým, čo sa na organizovaní Pražskej 100 podieľali. Bola to zas raz parádna akcia. Aj keď tak ako nadávam na týchto akciách nenadávam nikde inde, po príchode do cieľa som vždy maximálne spokojný :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára