Tohto roku sa mi nepodarilo súťažne zúčastniť žiadneho
dogtrekkingu, možno preto, že skoro žiadny nebol... Na túto akcošku som sa teda
už veľmi tešila. Mal to byť pre mňa, po maratóne, druhý highlight tohto roku.
Vytešená a nabudená som
ráno nastúpila aj s Kalli na štart. Mala som v pláne behať všetko
okrem kopcov. Trochu optimistické možno, ale ten adrenalín a to nadšenie... :)
Začali sme teda behom. Trať
značená fáborkami. Hneď pri prvom kontrolnom bode, ktorý sa fotil, som mierne
zaváhala, kam pokračovať. Môj prvý pokus o nájdenie správnej cesty bol
však úspešný, tak som mohla začať šlapať
dlhočiznú mierne stúpajúcu lúku. Tesne pred vkročením do lesa som sa obzrela
a za sebou zbadala zástup asi 6 ľudí. Dosť ma to prekvapilo a aj som
sa zľakla, že ma takto dobiehajú. Prvý z nich bol však Mirko, ktorý
štartoval predo mnou. Došlo mi, že všetci niekde zakufrovali a dobiehajú ma
len tí, ktorí štartovali predo mnou.