3. furčiansky dogtrekking – 30 km / 4:30

Tohto roku sa mi nepodarilo súťažne zúčastniť žiadneho dogtrekkingu, možno preto, že skoro žiadny nebol... Na túto akcošku som sa teda už veľmi tešila. Mal to byť pre mňa, po maratóne, druhý highlight tohto roku.

Vytešená a nabudená som ráno nastúpila aj s Kalli na štart. Mala som v pláne behať všetko okrem kopcov. Trochu optimistické možno, ale ten adrenalín a to nadšenie... :)

Začali sme teda behom. Trať značená fáborkami. Hneď pri prvom kontrolnom bode, ktorý sa fotil, som mierne zaváhala, kam pokračovať. Môj prvý pokus o nájdenie správnej cesty bol však úspešný, tak som mohla začať šlapať dlhočiznú mierne stúpajúcu lúku. Tesne pred vkročením do lesa som sa obzrela a za sebou zbadala zástup asi 6 ľudí. Dosť ma to prekvapilo a aj som sa zľakla, že ma takto dobiehajú. Prvý z nich bol však Mirko, ktorý štartoval predo mnou. Došlo mi, že všetci niekde zakufrovali a dobiehajú ma len tí, ktorí štartovali predo mnou.

To ma naštartovalo a aj napriek tomu, že trasa nasledovala stále miernym stúpaním, spolu s Mirkom a Miškou, ktorí jediní ma dobehli, sme začali behať. Nie, nie :) nebol to žiadny šialený útek, ale len ľahké cupitanie do kopca.

Kalli ťahala celkom kvalitne, pred sebou mala totiž Mirka. Ten sa nám čoskoro vzdialil a zostali sme s Miškou samé. Hneď po vycupitaní panelky sme sa po farebnom lístí zošuchotali kvalitným dolekopcom. Potom sme dlho bežali po širokej lesnej ceste, kým sme našli odbočku a nastalo prvé stúpanie. Cítila som sa skvelo a šlapalo mi to jedna radosť :).

Na vrchole sme sa krátko vydýchali pri chôdzi a poďho behať ďalej. Tesne pred druhým kontrolným bodom sa nám oproti zase zjavil Mirko. Ešte vysmiaty, ale už s miernym sklamaním, že sa zase trochu stratil. Zjavil sa však práve včas, aby sme si všimli ostrú odbočku doľava. Teraz pri čítaní týchto riadkov to už určite vníma ako zásah osudu a je rád, že nám pomohol ;).

Kallinu na chvíľu zase rozbehal, no zakrátko sa nám stratil z dohľadu. Miška sa nám vzdialila tiež. Začala som pociťovať blížiace sa bolesti hlavy a prekvapil ma silno-prázdny žalúdok. Na trať som sa zbalila skoro ako profík, takže polovica proteínovej tyčinky bola po ruke v rýchlouzatváracom sáčku. Prešla som do chôdze, odkusla a žula a žula a žula, aby sa žalúdok zaťažoval čo najmenej. Posledný kúsok som výdatne zapila vodou z hydrapaku a bežala ďalej. Do niekoľkých minút bol žalúdok spokojný a aj hlava sa prestala ozývať.


Predo mnou bol dlhý behací úsek. Rovinka. Nevedela som aký dlhý. Ale bežala som. Dlho. Pri ďalšom z kontrolných bodov –  drevené sochy na lúke s výhľadom - som pre istotu ešte znova zakusla do tyčinky a znova výdatne zapila vodou. 

 

Mali sme „dlhšiu“ pauzu – asi 3 minúty, pila aj Kalli. Nebojte sa, pila aj predtým. Mali sme mláky a potôčik :).

Už pár kilometrov som šla sama. Bežala som čo sa dalo. Teda kým nám Belo – organizátor nepostavil do cesty ešte dva veľmi protivné a drzo sa dvíhajúce kopce. Na jednom som mala pocit, že sa snáď ani neposúvam vpred.. Nezbrzdili však iba mňa, lebo ešte pred furčianskym lesoparkom som zazrela Mišku. Super, dobehla som ju! :) Odvtedy sme išli spolu až do konca. A bolo to fayn, lebo tu a tam začali chýbať fáborky. Dobrí ľudia ich odstránili, aby sme toľko nebehali a aj trochu rozmýšľali :) a taký čas je vždy dobré mať ešte niekoho pri sebe.

 

 Pri „studničke“ pri Železnom kríži sa psíky napili do sýtosti. Ja som si znova odkusla z tyčinky a tiež som sa poriadne napila. Po krátkom (nie prvom) telefonáte s organizátorom Belom, kam pokračovať, keďže aj tu nám „pomohli“ dobrí ľudia, sme sa pobrali ďalej.

Už sme toho začínali mať naozaj dosť. Keďže sme postupovali po rovinke, resp. mierne dole, po lesných cestičkách striedajúcich sa s asfaltom, bežali sme. Začínalo to byť už fakt namáhavé, ale bežali sme.

Dobehli sme k Zelenému dvoru a pokračovali dole po starej prešovskej ceste k podchodu pod diaľničným privádzačom. Vyzvala som Mišku k behu, s tým, že celý tento asfaltík (cca 1 km) dole kopcom musíme zbehnúť a potom si dáme pauzu, lebo budeme mierne stúpať. Tento zbeh bol fakt! bolestivý!
(a bolí ma ešte aj dnes) ale zbehli sme a som na nás hrdá :). Hneď pri podchode mi volal Mirko, že kde sme. Z jeho hlasu už znela zlosť a zúfalstvo. Bol kúsok pred nami a nikde neboli fáborky..

Po niekoľkých minútach telefonovania, Belo zmenil záver trasy a miesto posledného asi 4 km stúpania sme už len zbehli do Budimíra.

Ono sa to nepatrí – strhávať značenie na súťažiach. Ale tomu, kto strhol toto, som v podstate vďačná. Vôbec sa mi už nechcelo absolvovať nejaké ďalšie stúpanie. Aj to klesanie do Budimíra bolelo. Miška pri mojom „pobehneme?“ už len s krivým úsmevom prikývla.

V cieli sme boli prvé zo ženskej kategórie. Čakala nás tam už masa ľudí z krátkej trasy. Čapované pivko, kofola a pečené klobásky na prírodnom grile. Jedna paráda!

A neskôr sa to čo som tušila, splnilo. Vyhrala som to. Vyhrala :) :) :)

Profil 30 km trate