Predpovede počasia boli priaznivé a články na internete naznačovali pokojný víkend v spoločnosti Xavera.
 |
| Zdroj: idnes.cz |
 |
| Zdroj: idnes.cz |
V piatok približne o 18:00 som sa presunul na miesto prezentácie - ZŠ Prof. Švejcara. Po prezentácii a zaplatení štartovného som sa rozbalil v telocvični a postupne som si začal chystať veci na štart. Keďže štart bol od prezentácie vzdialený tak 1,5 km a presun naň nebol riešený masovo ale individuálne, priebežne som si sledoval, kedy sa telocvičňa začína vyprázdnovať, aby som sa včas stihol presunúť aj ja. Po presune akurát počujem z reprákov vetu "9 minút do štartu". Robím posledné úpravy s batohom, zapínam GPS a je to tu. 10, 9, 8, ..., štart.
Po vyštartovaní na trasu sa dávam do pomalého behu a v obrovskej mase bežcov pomaly postupujem dopredu. Terén je príjemný a nenáročný, zato vietor na otvorených priestranstvách má svoju silu a vie znepríjemniť postup vpred :). Na jednej z lúk míňame tajnú kontrolu v podobe člena organizačného tímu sediaceho v aute a škrtajúceho prvé políčko tajných kontrol v karte so zoznamom kontrolných bodov. Ďalej trasa pokračuje po lesoch v blízkom okolí Prahy, zbiehame do údolí, vybiehame na kopčeky, bežíme po poliach. V prvej nočnej časti trate na mňa veľmi dobre pôsobili vysvietené dedinky a osady v kombinácii s čerstvo napadaným snehom a vianočnou výzdobou na každom kroku :).
Postup na trati som nemal veľmi rýchly, ale kilometríky sa míňali a odškrtnutých kontrol pribúdalo. V tejto prvej časti po cca 20-tich kilometroch som si našiel parťáka Martina na nasledujúcich pár hodín, s ktorým sme mali veľmi podobné tempo a tak sa vo dvojici šlo lepšie. Keďže v nočných úsekoch sa krajina až tak veľmi sledovať nedá, tešil som sa na každú ďalšiu dedinku a naplno som si ju vychutnával. Od Martina som sa odpojil až niekde pred druhou tajnou kontrolou na približne 45-tom kilometri. Keďže táto kontrola bola aj s občerstvovačkou, dal som si 2 poháre koly, chlebík s klobáskou, doplnil som hydrapak tekutinou, o ktorej som si v tej dobe ešte myslel, že je čistá voda a pobral som sa ďalej. Coca-cola zaúčinkovala takmer okamžite a svoju rýchlosť, ktorá bola v tom čase približne 4 km/h som zmenil na niečo okolo 6 km/h a obehol som cca 30 ľudí predomnou. Pri tomto obiehaní som z jednej zo skupiniek vytiahol aj Lukáša, s ktorým som šiel dosť podstatnú časť trasy. Pomaly sa rozvidnelo a o cca 7:30 som konečne vypol čelovku.
Postupne som sa dopracoval na kontrolu na 62 km, kde nás čakalo posedenie vo vnútri v teple pivovaru. Polievočka padla výborne. Povymieňal som vybité baterky v GPS a jednej z čeloviek a pobral som sa ďalej. V pivovare / reštaurácii som zbadal pár tvári, ktoré sa mi dosť vzdialili ešte na prvých kilometroch a tak som bol spokojný, že som ich tu dobehol (a keďže som z občerstvovačky odišiel skôr ako oni, tak aj obehol). Odchod z reštaurácie naspäť do zimy bol ťažký a ztuhnutie svalov za tých pár minút sedenia dosť silné, avšak trebalo ísť ďalej.
Pokračovali sme po čiernych vytlačených šípkach pripevnených na stromoch. Cesta bola značená pekne a miestami som na stromoch videl ešte odrazky a predstavoval som si, ako na tých miestach už stihlo byť dákych 150 bežcov predomnou. Na týchto úsekoch sa to, čo doteraz bolo značné zľahčenie trasy, začalo meniť na menší problém. Množstvo účstníkov predomnou na jednej strane znamenalo, že som na značky pozeral veľmi málo a sledoval som si iba vyšľapanú stopu, ale na druhej strane táto vyšľapaná stopa na dolekopcoch a horekopcoch bola značne vyšmýkaná a ísť po nej bol niekedy veľký problém. Po pár kilometroch ma dobehol znovu Lukáša a aj druhý Lukáš :) a postupne sme pokračovali na kontrolu na 80-tom kilometri v obci Králův Dvůr, kde končila "Nočná časť" - teda prvých 80 km a začínala "Denná časť - 65 km. Na tejto kontrole sme dostali druhú časť itineráru, kde však už chýbala informácia o počte prejdených kilometrov, čo bola trošku škoda, keďže človek bez merania trate GPSkou strácal prehľad, koľko kilometrov mu ešte ostáva.
Coca-cola zakúpená ku polievočke sa opäť po pár minútach chôdze prejavila a stúpanie z mestečka na najbližší kopec som dal pre mňa šialenou rýchlosťou. Postupovali sme teda ďalej do Berounu s niekoľkými peknými výhľadmi na toto mesto. V Beroune sa k nám pripojil na úsek Beroun - Karlštejn aj môj brat Ľuboš na svojej kolobežke. Následný presun cez Beroun, kde sme stretli oprotiidúceho turistu, ktorý išiel z Vonoklas do Berounu a spravil našej malej skupinke aj túto fotku.
 |
| Ja, Ľuboš na kolobeže, 2x Lukáš (jeden skrytý) a Pavel. |
Nasledovali kilometre s celkom náročným terénom. Horekopce, dolekopce, stúpanie po zamrznutých schodoch na výhliadku nad Svätým Jánom pod Skalou, lezenie po skalách popri Boubovických vodopádoch. Pekný, ale náročný úsek, po ktorom sme sa dostali na kontrolu v reštaurácii v Karlštejne. Mali sme teda za sebou 105 km. Toto bol pre mňa asi taký zlomový bod. Ako sa mi doteraz šlo príjemne a bezproblémovo, na ďalších kilometroch na mňa začalo všetko doliehať. Bolesť achilovky, spacia kríza, halucinácie / neschopnosť rozoznať realitu od sna a prenášanie snov do reality, úplné nechápanie kde ideme, prečo tadiaľ ideme, ... Z celej tejto časti si toho už tak veľa nepamätám, lebo som sa viac-menej iba nechal ťahať Lukášmi a bojoval som so spánkom - prehrával som :). Samozrejme na údolie Nazaret si pamätám až príliš dobre. Myslím, že toto kaskadérske miesto spomalilo každého účastníka a Olafove meno bolo použité vo vetách s rôznymi slovami, ktorých obsah vyplníme hviezdičkami :). Avšak spätne sa nad tým dá už len pousmiať a uznať, že Nazaret dokázal človeka prebrať :). Postupne sme došli na kontrolu na 130-tom km, kde som ja s Lukášom oznámil druhému Lukášovi, že potrebujeme 10 minút spánku, na čo on zareágoval, že na trati už nevydrží dlhšie a potrebuje ísť ďalej a tak som medzi spánkom a ťahačom uprednostnil ťahača a pokračovalo sa ďalej - ja, 2x Lukáš a Ivan.
Spánková kríza sa nedala zahanbiť a začínalo to najlepšie. Po prejdení cesty pozerám pred seba a nechápem prečo tam je plot. Svietim s čelovkou, začínam sa hýbať a premýšľam či ten plot 2 metre odomňa naozaj je. Až po cca 20-30 sekundách som zhodnotil (a zhodnotil som správne), že ten plot vidím iba ja :). Postupne sme sa presunuli na okraj Prahy. Vživote som v tejto časti Prahy nebol, ale poznal som ju dosť dobre. Vedel som, čo približne nasleduje za zákrutou, vedel som si detailne predstaviť nasledujúcu ulicu. Veľa z toho pravdivého nebolo, ale ten pocit, že som na tom mieste už bol, bol veľmi silný. Keďže sme už boli v Prahe, bolo mi jasné, že je pred nami už len pár kilometrov a úplne som vypol. Takto sme postupovali Prahou a ja a Lukáš sme popri tom silno zaspávali. Pohľad pre niekoho, čo nevedel o čo ide, by bol asi taký, že sa vraciame z výletu poriadne ožratí. Prešli sme cez jeden z mostov, pred nami značka smer vľavo - Modřany. Konečne, už len chvíľka určite. Čo? Prečo ideme vpravo? Tak a pokračujeme teda ďalej v hľadaní pomníku - K22. Odtiaľ stúpanie na kopec Šance. Koľko je hodín? Však už je úplne vidno. Aha .. to je čelovka. Nakoľko som bol dosť mimo diania, pýtam sa parťákov, či hľadáme tú kaplnku. Nechápavo na mňa pozerajú a hovoria, že hľadáme ďalšiu kontrolu. Nič to, nemám silu im vysvetľovať, že mi je jasné, že hľadáme kontrolu ale tá kontrola je predsa pri tej kaplnke. Tak pokračujeme ďalej po bielych šípkach. Aha, už vidím kaplnku, konečne. Približujeme sa, kaplnka sa mení na konáre. Teraz ju už vidím na tom ďalšom kopčeku. Po priblížení sa kaplnka zas mení na stromy. Keď kaplnku vidím tretí krát, tak si hovorím, že sa z nej budem tešiť až keď budeme pri nej. Akosi mi dochádza, že tak skoro pri nej nebudeme. Po ďalšej chvíli putovania lesom nás dobieha ďalší účastník a spolu s Lukášom sa od nás oddeľujú a pokračujú ďalej. Ja s Ivanom pokračujeme pomalším tempom za nimi a druhý Lukáš tu niekde za nami zaostal. Pokračujeme teda ďalej po bielych šípkach a ja premýšľam o tej kaplnke. Následne zisťujem, že o žiadnej kaplnke sa nikde nepíše a tiež som si len dačo zo sna presunul do trate a šiel za tým :).
Blížia sa ranné hodiny a my sme stále na cestičke s bielymi šípkami. Spacia kríza ustúpila, bolesť takisto a idem na svoj maximálny možný výkon, ktorý som dokázal v tej chvíli podať. Konečne prichádzame ku kontrole na 23. bode a uisťujem sa, že tu fakt žiadna kaplnka nie je :). Už len posledná kontrola a cieľ. Ivan vraví nech pridáme, že to stihneme pod 35 hodín, ale mne na čase už vôbec nezáleží a aj tak idem na svoje maximum. Prichádzame ku poslednej kontrole. Podchodom pod električkovou trasou a cestou a po bielych šípkach do ZŠ Prof. Švejcara.
A je to tu. Cieľ Pražskej stovky po 35 hodinách a 32 minútach. Pôvodný plán bol síce menej ako 30 hodín, ale v tomto momente som už bol iba spokojný, že som v cieli :). Presúvam sa do telocvične, kde mám veci, sadám si na karimatku a usmiaty čumím doblba :). Po pár nečinných minútach sa odhodlávam ísť si dať sprchu, pomaličky sa balím a idem na vlak do Košíc. Bohužiaľ všetky normálne spoje som zmeškal a tak mi ostal iba vlak s prestupom v Žiline. Nastupujem na autobus MHD a počas 13 minútového presunu na zastávku, na ktorej mám vystúpiť asi 4x zaspávam. V metre si teda už netrúfam sadnúť, aby som nezaspal znovu a o pár minút som už vo vlaku a zas spím, spím a spím :).
Ďakujem za peknú akciu. Aj keď som na trati a po príchode do cieľa bol ešte nervózny z niektorých úsekov trate, teraz sa pri pohľade naspäť a spisovaní zážitkov z trate iba usmievam a viem, že na túto akciu budem dlho spomínať :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára