Na tento ročník som aj ja aj Marcelka nastupoval s jasným cieľom - zlepšiť si minuloročný čas. Môj plán bol zmeniť pôvodných 7 hodín a 47 minút na čas pod 7 a pol hodiny. Marcelka bola menej náročná a stačil jej čas pod 10 a pol hodiny.
 |
| Výškový profil trate |
Na tento ročník som si prichystal podporu v podobe paličiek a tak hneď začiatočné stúpanie na Plejsy sa mi šlo podstatne ľahšie a hlavne rýchlejšie ako minulé roky. Po vpodstate celkom rýchlom výšľape na vrchol zjazdovky na nás vykuklo slniečko a mali sme výhľad na nádhernú inverziu a vrcholky kopcov. Bohužiaľ tento výhľad netrval dlho, nakoľko (ako vidno z výškového profilu trate) sa hneď po vystúpaní na Plejsy začína klesanie do Gelnice.
Klesanie do Gelnice znamená príjemných pár kilometrov behu a oddych medzi stúpaním na Plejsy a Kojšovku. V trojici (ja, Matúš a Paľo) sme teda zbehli tento príjemný dolekopček v celkom príjemnom tempe (cca 10 km/h ak si dobre pamätám). Na občerstvovačke / kontrole nás ako každý rok čakalo malé pohostenie. Tento rok to boli okrem iného rožky s treskou :). Bolo to lákavé, ale trúfol som si dať iba 1 malý kúsok a pobral som sa ďalej do Perlovej doliny. Už cestou k nej sa Matúš začal predierať dopredu a pomaly nám zmizol z dohľadu. V Perlovej doline sa odomňa odpojil aj Paľo, ktorý bol na Magnezitke po prvý krát. Rozhodol sa bežať ďalej, zatiaľ čo ja som šetril energiu na veľmi schopné stupáčiky, ktoré boli pred nami. V Perlovej doline ma tiež obehla štvorica Tomi, Miki a ich ďalší dvaja parťáci.
Tak pokračujem teda z Perlovej doliny na Kojšovku. Už na jednom z prvých výšľapov dobieham Paľa. Na Striebornú teda pokračujeme zas spolu. Ja si na Striebornej dávam pauzu - kola + horalka, čiže ma Paľo zasa obieha. Kola dopĺňa energiu a zas ho dobieham :D. Náročnosť "3 svíň" (3 strmých stupákov na ceste na Kojšovku) je celkom veľká a tak s paličkami hneď na prvej z nich obieham Paľa a tu ho vidím na tohoročnej Magnezitke naposledy.
Prvý kopček mám celkom rýchlo za sebou, druhý rovnako a tak si veselo postupujem ku tretiemu, kde zrazu zisťujem, že podľa rázcestníku mi posledných 50 minút trvalo presne toľko čo aj malo napriek tomu, že som šiel na svoje maximum. Nevadí, pokračujem ďalej, ale tretí kopček sa už nedá nazývať kopčekom a napriek tomu, že nesvieti slnko a podmienky sú priam ideálne, dáva mi tento kopec ako každý rok poriadne zabrať. Dáko som ho nakoniec zvládol a pokračujem už na rovinky, dolekopce a oveľa miernejšie stúpania pred Kojšovkou. Na samotnej Kojšovke ma vpodstate stále prekvapí, keď vyleziem z lesa a zistím, že už som tu :).
Z vrcholu Kojšovky sa presúvam na kontrolu, ktorá sa presunula oproti predchádzajúcim rokom z čajovne Katka na Chatu Erika a koho nevidím :). Cca 2 minúty od Eriky stretávam oprotiidúceho Matúša, čo znamená, že mám naňho len pár minútovú stratu :). Na Kojšovke je mi ale fajne a tak sa chvíľku zdržujem na Erike, následne pri prameni pri Katke dopĺňam vodu a tak sa po cca 15 minútach dostávam ďalej na trasu (tieto minúty budúci rok odstránim a čas bude hneď o čosi lepší :)).
Najťažšie mám za sebou, teraz ma čaká už len pár hodín behu na Bankov, nakoľko väčšina trate ide už len dolekopcom. Pomaly si teda cupitám, cupitám a cupitám a zrazu Matúš. Čo to? :) Matúš ide oproti mne a je mi jasné, že teda niečo stratil a vybral sa to hľadať. Napadlo mi, že to bude asi mobil, kľúče alebo niečo podobné. Bohužiaľ to bolo niečo oveľa menšie - obrúčka - obrúčka, ktorú zistil, že so sebou má tesne pred štartom a tak si ju dal dole z ruky aby ju nestratil a odložil do batohu. Našťastie aspoň približne si pamätal, kde ju mohol stratiť a tak šanca na nájdenie stále existovala. Takto som sa teda dostal pred Matúša a pokračoval vo svojej trati. Pri Lajoške začalo pršať, ale príjemný slabý dážď vôbec neznepríjemňoval pokračovanie v behu.
Po cca 6 hodinách od štartu sa dostávam na zjazdovku na Jahodnej, odkiaľ to je do cieľa už len cca 8 km. Stále viac a viac dúfam, že stihnem prísť do cieľa za menej ako 7 hodím, ale zbehávanie zjazdovky mi dáva zabrať a tak sa z okolia Jahodnej dostávam až za cca 20 minút, čo znamená, že pod 7 hodín to určite nebude. Kilometre ubúdajú, minúty pribúdajú, pomaly prekonávam posledné kilometre, zbehávam posledný dolekopček pred Bankovom a som v cieli.
S výsledným časom 7 hodín a 7 minút som úplne spokojný, aj keď mi je trošku ľúto, že sa to nepodarilo so 6tkou na začiatku. Aj samotný fakt, že v cieli nedostávam diplom, nakoľko tam ešte nie je organizátor, ktorý to má na starosti asi znamená, že som nešiel až tak pomaly, aj keď s časom Martina Kovaľa (cca 5:15) sa to nedá porovnávať :). Pár minút po mne prichádza do cieľa aj Matúš s úspešne nájdeným prsteňom. Marcelka to nakoniec zvládla tiež so skvelým časom 9:40, čiže sme z tohoročnej Magnezitky odišli všetci maximálne spokojní :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára