Slanské vrchy - prechod 24.-25.5.2014

Tento prechod sme plánovali už snáď 2 roky. Konečne to vyšlo. V piatok večer sme ešte vysedávali s kamošmi na pive a pizzi do polnoci a v sobotu ráno o 5:00 sme už vstávali.

Vlakom sme sa odviezli do Slanca, dvaja dospelí a 3 psi :).

Navigátor som bola ja a tak sme hneď na úvod zbytočne nachodili pár asfaltových kilometrov po Slanci. Dokonca som nás chcela nasmerovať na maďare...bolo mi čudné, že tým smerom nie sú žiadne kopce, ale... gps vraví že do ľava.

Mierne rozladená a stále dezorientovaná som teda zverila gps Mirkovi, keď je taký múdry a vie aj bez navigácie kam ideme.

Značku sme našli, aj rázcestník. Bolo 9:04 a konečne sme odchádzali zo Slanca. Stratili sme tam hodinu.

Nasledoval veľmi nezáživný až priam nudný úsek až na Dargovský priesmyk. Týmto pozdravujem osobu, ktorá preznačovala červenú značku  zo Slanca do Slančíka. Z veľmi príjemnej nudnej zvažnice, kde sme preliezali stromy nás zmietol kolmo dole do žihľavy a malinčia a černičia a mokrého pod trávou. Značené veľmi dobre, len zrejme niekedy v marci, keď sa tadiaľ išlo určite príjemne.

Kdesi pred Maliniakom sme začuli šuchot a Kalli v sekunde vletela do vysokej trávy. Neboli to srnky. Boli to diviaky. Asi som sa veľmi nehýbala, ale mám pocit, že som zmätene pobehovala vystrašená hore dole po ceste a kričala na Kalli. Tá nikde a len šuchot a dupot a občas jej štekot. Nachvíľu všetko utíchlo a z lesa sa vynorila diviačia hlava. Pohľad z očí do očí a rozbehol sa na nás. Kľučkoval v tráve a my sme nevedeli kam a čo a jak do prčic! Zrazu len vybehol meter vedľa nás a zašiel do lesa. O chvíľu vyšla aj Kalli. Odvtedy už bola navoľno len občas pri preliezaní padnutých stromov. Celé sa to dialo pár minút a sekúnd ale rozdýchavali sme ešte asi hodinu. Prekryla to len začínajúca tupá bolesť chodidiel zo spevnenej kamennej cyklo cesty, ktorú vystriedal asfalt.

Z Dargovského priesmyku sa nám už červená značka začala viac páčiť. Cestička bola príjemná lesná, občas spadnutý strom, ale väčšinou už popílené. Na niektorých úsekoch nám v to príjemné popoludnie krásne pieklo slniečko, takže keď sme dorazili k rázcestníku Pod Pecami, neboli sme nijako prekvapení, presne tak sme sa cítili.

                                                                                                                         

Cestou na Lazy sme objavili studničku. Normálnu studňu s veľmi príjemným príslušenstvom.

Ďakujeme za tú studničku aj naberák dobrým ľuďom. Prišlo nám to do cesty vo chvíli CH! Psíky mali vodu počas celého výletu z mlák a sezónnych potôčikov. No my sme predsa len trochu fajnovejší , čo sa vody týka :).

 

Na kopci Lazy bolo krásne, teplomer a vrcholová kniha s nálepkou Freemap.sk :) - naši kamaráti. 

Pár popadaných stromov a miestami zase veľmi vtipne riešená červená značka, keď sme chodili po lese ako zblúdilí orieňťáci. Herlianske sedlo sme poznali a možno preto sa nám cesta k nemu zdala nekonečnááá.
Cca o piatej večer sme tam dorazili.

Odtiaľ sa začalo stúpanie na Makovicu a začalo nám byť naponáhlo. Plán bol spať v okolí rázcestníku Laš. Mali tam byť aspoň tri vhodné bivakovacie miesta.  A o osmej  večer sme už v lese očakávali aj tmu. Zostávalo nám 11 km, s veľkými batohmi,  asi tak 6 km do kopca a 5 km z kopca. Dupli sme na to. Veľmi rýchlo nás však začala chytať beznádej. Doslova polená pod nohami sme mali pohádzané. Hrebeňovka – červená značka. 

Samozrejme sme rátali s tým, že po uplynulých výčinoch počasia to bude veľa preliezania, ale že práve keď sa budeme musieť ponáhľať...zákon schválnosti. Tak sme šialene rýchlo šlapali a preliezali, podliezali, hrešili, preskakovali, nadávali a obchádzali a raz skoro aj plakali. Padnuté listnáče sú jedna vec, ale ihličnany

s ostrými olámanými konárikmi a nízkymi psími bruchami... to je už vyšší level.

Nečakanou odmenou za toto trápenie nám však bol nenápadne sa tváriaci Menší vrch. Nádherná scenéria zapadajúceho slnka, papradie, Dubník a vôňa.

Nádherná vôňa lesa a lúk nás sprevádzala celým výletom – len škoda že spolucestujúci vo vlaku späť do Košíc cítili niečo iné..

Veľmi rýchle klesanie do sedla Laš. Krásne výhľady s narastajúcim napätím, či to stihneme za vidna a aký bude ten náš bivak... Vyplašili sme líščiu mamu, ktorá zanechala malé líščiatko. To sa ale nenechalo obdivovať dlho a ušlo tiež.

Stmievalo sa keď sme došli na lúku, kde sa nám stratila značka.

 Usúdili sme však, že červená je známa tým, že sú na nej pováľané stromy a šli sme po okraji lúky, kde boli vyvrátené brezy. Išli sme správne J Práve keď som zahlásila, že už musím vytiahnuť čelovku lebo nevidím bezpečne pod nohy zbadali sme chatku.

Náš bivak. A aký luxusný! Na vyvýšenej verande by sa vyspalo 5 dospelých ľudí. Bola kvalitne prekrytá strechou aj s odkvapom. Rozložili sme sa, psíky si konečne urobili pohodlie. Všetci sme sa najedli a ja som si zaslúžene vypila pivko, ktoré som si poctivo niesla až z domu. Nebolo až také teplé J V noci prišla búrka, no my sme mali suchú romantiku s výhľadom na lúku, kde sa chvalabohu nekonali žiadne zvieracie stretávky, lebo psíky by nám nedali spať.

O 6tej ráno sme vyrazili do druhého dňa. Kúsok za naším bivakom bola rozpadnutá chata Laš. Vedľa nej studnička. Už nie taká „ľudská“ ako tá z minulého dňa, ale musela postačiť.

Tešili sme sa na Dubník, že ho zase uvidíme, no príjemnými mäkkými lesnými cestičkami sme prišli až na Grimov Laz. Mala tam biť studnička, ale táto už poslúžila iba psíkom. Pri logovaní kešky sme sa zase „stretli“ s kamarátmi. Je to také milé pripomenutie  niekde „ďaleko od domova“ :)

Chvíľu (ale iba naozaj krátku) sme zvažovali, či nevyjdeme hore na Šimonku.

Vraj je tam krásne. Radšej sme však pokračovali ďalej. A dobre sme urobili. Neuvedomovali sme si, čo nás čaká v tento druhý deň výletu – hooore a doooole a hooore a dooole. Makačka riadna.

Čierna Hora. Bohužiaľ nie pivovar. 

Celkom chladno mi bolo celý deň, bodaj by nie, keď sme sa pohybovali cca 1000 m.n.m.

A niekde tam začal byť Prešov nedosiahnuteľný...

Neustále zhodný čas 5 alebo 6 hodín do Prešova nás dosť ubíjalo. Už sme si mysleli, ža tam snáď ani nedojdeme.

Z Hanušovského sedla sa (aspoň pre mňa) začala tá najhoršia etapa. Absolútne neuvedomujúc si mieru stúpania som čakala, že za kopčekom vylezieme na lúku – Javornícku poľanu.

Ten kopček však nemal konca. Už sme sa ani veľmi netešili, okolie sme nevnímali, len sme šlapali. Aby sme od chaty Sova začali klesať.
Najprv celkom príjemne. Neskôr v okolí Zbojníckeho hradu po boľavých, šmykľavých kamenistých kaňoníkoch, aby sme dorazili do Ruskej Novej Vsi. Taký pomyselný koniec našej púte.

Ale iba do momentu, keď sa stratili všetky búrkové mračná, ktoré dovtedy okolo nás hrmeli a mračili sa. Na horúcu asfaltku vykuklo slnko a upražilo nás na 8 km úseku do Prešova.

Museli sme vyzerať jak nejaký idioti, čo sa trepú so psami po tej ceste. Asi minimum vodičov tuší, že tadiaľ ide červená značka zo Slanských vrchov do Prešova... Nie celkom rozumiem, prečo to už dávno niekto nepreznačil do neďalekého údolia s potôčikom. Radšej by sme si prešli kilometer viac po mäkkom povrchu v tieni.. Našťastie pri ceste boli tie klasické „cestné stromy“, ktoré nám ponúkali chvíľkové vykúpenie.

Nedá sa opísať, ako sme sa cítili počas tých 90-tich minút úpaloidného putovania po ceste, neskôr po Solivare a nekonečne horúce sekundy na všetkých prechodoch pre chodcov... 

Značka nás doviedla až ku stanici, kde sme hneď zabočili do prvej krčmy. Mala príjemnú a vítanú chladnú dlažbu  a Šariš 10°.

V Prešove na stanici som bola naposledy pred pár rokmi. Teraz tam už majú aj nástupištia, dokonca dva. Tak sme si pripadali jak nejakí vidláci (niežeby sme vyzerali a voňali lepšie :) ), keď sme sa pýtali pána sprievodcu, či tento super-hyper-moderný vlak ide Košíc.

Verím, že tých pár ľudí, čo vo vlaku znášali naše lesné pachy, nám prepáčilo a možno ich aj napadlo, že sme turisti, ktorí boli dva dni v lesoch a nie len smradľaví bezdomovci s troma psami :).

Viac fotiek z prechodu Slanských vrchov TU.

Mapka našej trasy