Rudohorská 100-ka (21.6.2014)

Vyzeralo to, že pôjdem sama.Týždeň ma Maťo naťahoval. Keď sa však v piatok večer opýtal, kedy ho vyzdvihneme a po odpovedi 2:45 odpísal OK, bola som si istá, že mám parťáka na Rudohorskú 100-ku :)

Vyštartovali sme pohodlne po asfaltke, ako asi väčšina zúčastnených. Bežalo sa dobre. O tretej ráno, za svetla čeloviek..tam niekde som to precítila naozaj. Že sa to deje. Moja prvá stovka :)

Dali sme veľmi dobré tempo a v úvodnom šlapáku na Vysoký vrch sme obehli niekoľkých ľudí, s ktorými sme sa neskôr na trati aj stretávali. Tempo po 17,5 km sme mali 5,8 km/h - super! Natiahla som návleky na lýtka - rozumej odstrihnuté pletené podkolienky a poď ho žihľavou smer Ružín.

Pod Sivcom sme veľmi dobre zvládli prvé nedorozumenie, keď Maťo zistil, že nie..nejdeme na Sivec. Bála som sa, či zvládnem celú túru a nechcela som si pridávať žiadne “zbytočnosti” ako výstup na vrcholy, na ktorých som už bola a išlo sa na nich tam aj späť rovnako.. Páru uštipačných poznámok a rozhodnutie, že Maťo aspoň na Kojšovku teda pôjde a asi mi odpustil toto rúhanie. Bola som tajne rozhodnutá, že na Kojšovku pôjdem aj ja a odčiním tento hrozný skutok.

Na Ružíne sme boli o 7:00 ráno. Bolo tam krásne a cítila som, že dnes to bude super výkon, že na to máme.

Žltá značka nás doviedla na Gregorov prameň, kde sme doplnili vodu. Cesta ďalej viedla húštinou a keď Maťo šliapol do blata a vody, na chvíľu mi srdce prestalo biť a bola som si istá, že ďalej už nepôjde. (Pre neznalých - 2 týždne predtým sme spolu prešli Muránsku planinu a mokro v topánkach mu spôsobilo bolestivé otlaky, s ktorými statočne bojoval celý deň.)

Našťastie mu do topánok nenatieklo. Fuuuuuuu..mohli sme pokracovať.

Dačo sme vyšľapali, dačo pobehli a na sekundu si užili Folkmarskú skalu. Kým som zliezla  pri všetkej mojej opatrnosti po pohyblivých kamienkoch dole kopcom do sedla Zemičky, Maťo stihol aj pol chleba odjesť aj si oddýchnuť na kmeni stromu. A dobre spravil. Čakala nás Murovaná skala a Turniská, pre mňa jedna z neznámych častí trasy. Stupák kolmo hore po zelenej značke sa časom vyrovnal a náučný chodník nás doviedol ku kraaaasnym skalám. Kamaráti lezci nás tam už

veľakrát volali, určite tam pôjdeme. Tam nás dobehla skupinka 3 bežcov. Neskôr sme ich nazvali “Incredibles” a rozmýšľali sme, či sú rodina - rodičia so synom :)

Obehli nás na zosuvnom klesaní, akoby sa nebáli, že sa šmyknú a ktovie kde to až zbrzdia..ja som sa bála.

O polhoďku sme už s Maťom sedeli v prvej krčme v Kojšove, tlačili sme klobásu, slané nite syrové, pečivo a pivo.

Z Kojšova sme celkom svižne vyšli na Striebornú a maximálne 30-tkou ;) zbehli do Perlovej doliny..

Tam ma jeden milý ujo poučil, že do Košíc chodí autobus! A my blbí pešo... :)

Na lúke už takmer v Gelnici nás zastihol celkom slušný lejak. Toľko vody v topánkach som už dávno nemala ..čľapkali sme jak po potoku. Pobehnutím po asfaltke do Gelnice sme prišli o Maťovu “značkovú” buffku, čo sme zistili až neskôr.

Na kontrole v Gelnici sme vypili dva brutálne sladké, ale brutálne dobre čajíky a jednu malú kofolu. Doplnili vodu v pajzli, kde nás dymová clona skoro nepustila dovnútra a poď ho ďalej. Inak pani výčapníčka asi prvýkrát v živote videla hydrovak :)

Maťo poľavil vo svojich nárokoch a v Gelnici sme nemuseli ísť až k rázcestníku, ale keďže poznal trasu, rovno sme prešli na modrú značku a cez milú húštinku sme vyšli na vyhliadku Cenderling.

Krásna vyhliadka. Keby som bývala v Gelnici, tak tam hore trávim čas a chodím opekať a spať cez víkend. 

Odtiaľ malo nastať siahodlhé a monotónne stúpanie po modrej značke, až ku bývalej chate Polianka. Nečakala som teda, že tu budeme toľko miernych dolekopčekov behať. Tiež nás prekvapila prudká odbočka do húštiny. A tak asi otupená toľkými nečakanými udalosťami som si dala niekde uprostred tej modrej značky kávu. Takú z plechovky. Na plný žalúdok všetkého možného. Nepotrebovala som ju. Len som si povedala, že ju mám, tak ju vypijem.

Cestou na Tri studne, čo bol pre mňa pomyselný medzník - odtiaľ to už malo ísť rýchlo, rovno, dolekopcom - nás na nudnej žltej značke znova zastihol aj dážď. Zase sme sa brodili mokrou trávou. Keď som zbadala rázcestník skoro som vykríkla od radosti :) Tam sme znova narazili na Gruppo Incredible. Behom sa nám však rýchlo vzdialili.

Stále popŕchalo.

Z Troch studní sme po červenej značke smerovali na chatu Erika pod Kojšovkou. Veľa trávy. Veľa trávy napitej ľadovou vodou. Čoskoro som mala pocit, že sa brodím mlákami uprostred januára a nie, že je prvý letný deň! Tá ľadová bolesť mi vyrážala až do ľadvín. Jemný kopček cez Zlatoidskú horu sa stal mojou “stenou”. Nevládala som. Nevládala som bojovať s tým chladom, kopcom a začal sa ozývať žalúdok. Bolo mi fakt zle. Veľmi zle. Hrozná zima. Čakala som, či odpadnem, alebo sa pozvraciam, alebo všetko naraz.. Ešte nikdy mi nebolo takto..

Nejako, neviem ako, nazvime to automaticky, som vyšla hore na tú horu. S vidinou teplej miestnosti na chate Erika som šlapala plne na autopilota. Pri tom som písala necitlivým prstom sms priateľom, že kde sme a že som v koncoch a že už asi nepobehnem..

Na chate Erika som sa polhodinu nevedela najesť ani napiť, tak som sa triasla. Maťo sa zľutoval a ponúkol mi svoju teplú mikinu. Bola som veľmi rada, že úmysel vyjsť aj na vrchol Kojšovky už dávno vzdal. Znova sme sa stretli so skupinkou Incredible. Dozvedeli sme sa, že mladý nie je ich syn, len sa k nim pripojil. Bol to Roman, kamarát môjho kamaráta, ktorý ma tiež práve spoznal.

Plánovala som polhodinové zdržanie na chate Erika. Boli sme tam vyše hodiny a odchádzala som s tým, že si ani neviem predstaviť, ako dôjdem do cieľa po vlastných. Tesne pred odchodom som vydrankala deci coly od spolupútnikov. Počula som už o zázračných účinkoch tohto nápoja pri takýchto akciách a povedala som si, že snáď mi už horšie nebude… Pomohlo :) Síce len trochu, ale mohla som ísť ďalej. Dokonca som zbehla kúsok zjazdovky. Cola však rýchlo vyprchala a ja som nevedela, či je lepšie, že Maťo nevie, ako veľmi mi je zle a teda sa musím držať alebo mu to mám povedať, aby sa radšej častejšie obzrel, či som ešte za ním.

Nakoniec som sa priznala a získala som okrem jeho mikiny, ktorá ma hriala, lebo moje telo stále miestami klepala zimnica, aj paličky turistické. S touto pomocou sme šli oveľa rýchlejšie. Po rovinke a dole som bola schopná držať celkom dobré tempo, ale akonáhle sa vyskytol mierny kopček, moja rýchlosť klesla skoro na nulu. Bolo mi úplne jasné, že už nikdy viac nepôjdem na žiadnu takúto absurdnosť. Veď to nie je zdravé ani normálne. Kašlem na 12€ už zaplatených na 100 km cez Javorníky, čo sa má konať v auguste. Ta deeeee…

Keď po dlhých sivých mokrých hodinách, pár teplých žltých lúčov osvetlilo našu cestu, skoro som sa rozplakala. Vedela som, že sú posledné z toho dňa.. Našťastie práve vtedy Maťo fotil mojim smerom, tak som sa vzchopila. 

Na Lajoške ma milo prekvapili, že vôbec mali otvorené v takú neskorú hodinu, bohužiaľ colu nemali. Postačila však aj kofola a na Majkinu radu som si jej zvyšok preliala do fľaštičky. To mi pomohlo prejsť zvyšok trasy. Behať som už nemohla, žalúdok bol stále napätý, aj keď mi už nebolo tak zle, ale prišla tma a kamenistá cesta. To si ja s mojim kolenom nedovolím behať. Môj parťák bol však skutočný gentleman a ponúkol mi svoju čelovku, ktorá svietila o niečo lepšie ako moja.

Nad Jahodnou sme pookriali pri pohľade na opar, hmlu a svetielka … Niečo také som ešte nevidela.

Na posledných pár kilometrov nám prišli oproti priatelia Bea s Petym. Cesta ubiehala v družnom rozhovore oveľa rýchlejšie a zrazu sme boli v cieli :) A aspoň ja som ešte pekných pár minút “nechápala” a zvykala si na novú situáciu. Že už sme v realite a v cieli a už to skončilo..trochu mi prišlo aj ľúto, že to skončilo.

Ale ten zaslúžený pocit..

Dali sme 93,83 km za 20:20 hodín (z toho 1:15 na chate Erika) a 3560 metrov prevýšenia.

Bola som zvedavá na nasledujúce dni.. Mala som mierne zvýšenú teplotu, unavená som bola hlavne v pondelok v práci. Svalovka však neprišla, iba mierna stuhnutosť kĺbov a celková únava.

9.8.2014 - 100 km Javorníkmi - teším sa.. :)