Túto akciu som objavila pár dní po Javorníkoch. Prišlo mi to ako dobrý tréning na Ponitriansku 100-ku a poskytla mi dôvod vycestovať za priateľmi do Bratislavy, načo som sa už dlho chystala. Oslovila som aj Martina a Ejku, ktorej sa to okamžite zapáčilo a tiež aj hodilo do plánov. Dohoda jasná, už len dočkať termínu :)
Týždeň pred, sme začali riešiť logistiku. Dozvedela som sa, že M+E potrebujú ísť cez Maďarsko. Horšie bolo, že plánovali vyraziť z Budapešti po 19-tej.. Takže som si dopravu do BA riešila sama.
Mali sme rezervované ubytko neďaleko štartu, to nám však padlo, pretože sa tam zišli hip-hoperi na sústredení. Pani recepčná nás taktne upozornila na možnosť nedostatočného spánku a my sme sa dobrovoľne odhlásili.. Ale čo teraz? Skúšali sme všetky chaty a penzióny v okolí, ktoré mali normálnu cenu. Nenašli sme nič. Buď bolo nutné rezervovať celú chatu, alebo nemohol ísť pes (Ejkin Speedy), alebo človek na telefóne ani nevedel aké izby s akým vybavením ponúkajú.. :(
Štvrtok, dva dni pred plánovaným odchodom z KE to už vyzeralo, že vlastne ani nikam nejdeme. Skúsili sme ešte pohľadať ubytko v BA, pretože Ejkin kamarát nás mohol ráno hodiť na miesto štartu - Zochova chata, neďaleko Modry. Ubytovňu sme našli - Turistickú ubytovňu Hotel Star neďaleko Avionu. Stránka sľubovala veľmi jednoduché izby, niektoré s vlastným soc.zariadením (takú sme si rezervli aj my). Aj ma kdesi hmlisto napadlo, že to bude robotnícka ubytovňa, ale nevenovala som tomu pozornosť - hlavne, že ideme a máme kde spať za normálny peniaz.
Štvrtok, dva dni pred plánovaným odchodom z KE to už vyzeralo, že vlastne ani nikam nejdeme. Skúsili sme ešte pohľadať ubytko v BA, pretože Ejkin kamarát nás mohol ráno hodiť na miesto štartu - Zochova chata, neďaleko Modry. Ubytovňu sme našli - Turistickú ubytovňu Hotel Star neďaleko Avionu. Stránka sľubovala veľmi jednoduché izby, niektoré s vlastným soc.zariadením (takú sme si rezervli aj my). Aj ma kdesi hmlisto napadlo, že to bude robotnícka ubytovňa, ale nevenovala som tomu pozornosť - hlavne, že ideme a máme kde spať za normálny peniaz.
V piatok sa v Košiciach konal Night Run, kde sme nesmeli chýbať - 10 kilometrov za hodinku mi prišlo ako mierne prirýchle s ohľadom na neďelňajší "Rýchlik ZB", ale neodolali sme a zo zadných radov sme obiehali, čo sa dalo :)
V sobotu na obed som nasadla na rýchlik do Bratislavy a trip sa mohol začať. Tak strašne dávno som sama nikam necestovala. Bol to skvelý pocit. Cítila som sa slobodne. Vybavená miestenkou som našla to správne sedadlo. Oproti mne sedel "pán", ktorý na môj pozdrav neodpovedal, len čumel a mľaskal. No to bude něco .. Na vedľa sediace slečny vrhal neustále čudné grimasy a stále si niečo šomral. V Kysaku do seba hodil malý rumík a zajedol slivkovým perníkom. Celú cestu hlučne žuval žuvačku, ktorú striedavo lepil na stolík, na šiltovku alebo si ju vkladal do úst.. Jediné slovko prehodil so sprievodcom. Na ženy a tetu s občerstvovacím vozíkom vyplazoval jazyk...
Mala som zaujímavú knižku na cestu, tak sa mi celkom darilo nevšímať si ho. Od L. Mikuláša sa vlak začal zapĺňať a ja som uvítala v našich radoch viac spoločnosti. Sama som sa pri ňom necítila úplne uvoľnene. Presadnúť som si nechcela, lebo by ma zo sedadiel vyhadzovali majitelia miesteniek, tak som si povedala, že aspoň zážitok..také prasa človek predsa len nestretáva každý deň.
Mala som zaujímavú knižku na cestu, tak sa mi celkom darilo nevšímať si ho. Od L. Mikuláša sa vlak začal zapĺňať a ja som uvítala v našich radoch viac spoločnosti. Sama som sa pri ňom necítila úplne uvoľnene. Presadnúť som si nechcela, lebo by ma zo sedadiel vyhadzovali majitelia miesteniek, tak som si povedala, že aspoň zážitok..také prasa človek predsa len nestretáva každý deň.
Do Bratislavy som dorazila načas. Petrík (kolega) ma už čakal na stanici a vzhľadom na polohu môjho nocľahu sme zašli veľmi neromanticky do Avionu na večeru. Dali sme si cestoviny, nad výberom ktorých sme obaja asi rovnako dlho meditovali. Príjemné zistenie, že nie len ja dlho vyberám jedlo :) Posedeli sme, pokecali a na Peťove zhrozenie som do seba natlačila ešte pizza štangle, lebo plný tanier cestovín ma úplne nezasýtil :)
Poprosila som ho o doprovod na ubytovňu, predsa len tmavé uličky.. :) Pred vchodom do Hotela Star nás uvítala skupina počerných "spolubývajúcich". Popíjali pivko, fajčili a debatili..
Vo vnútri to vyzeralo ako na školskom intráku z dávnych čias až na turniket a čipové karty. Pani s "celým svojim výkladom na stole" mi odovzdala kľúč. Skontrolovala som izbu, vyzerala rovnako ako na fotkách na nete, akurát hnusne reálne.. Začínala som mať nedobrý pocit, že tu asi nebudeme chcieť zostať..
Malý incident ohľadom pôvodne nahlásených aj naúčtovaných dvoch nocí a mnou momentálne potvrdenej len jednej, trval asi 10 minút.
10 minút, počas ktorých som trvala na zaplatení len jednej noci a ona sa snažila prísť na to, ako to vyriešiť, keďže storná sa u nich nerobia a bla, bla.. ako inak...
Nakoniec sme sa dohodli, Petríkovi som sa poďakovala za podporu a utekala sa zamknúť do izby.
Nešťastne som sa zrútila na stoličku a volala Mirkovi, že ako to tam vyzerá a že Martin s Ejkou tam určite nebudú chcieť spať. Vyzerá to tam akoby tam poskytovali hodinový hotel a zvonku bol hluk rozprávajúcich sa robotníkov, ktovie či sa vyspíme... No nešťastie samo :( Urobila som teda to najlepšie, čo sa taký čas dalo, napísala som Ejke sms, že to tam vyzerá na robotnícku ubytovňu a nech sa pripravia na všetko...
Prišli vysmiati, že čakali niečo horšie a z kúpeľne boli úplne nadšení.
Tá bola naozaj pekná :)
Prišli vysmiati, že čakali niečo horšie a z kúpeľne boli úplne nadšení.
Tá bola naozaj pekná :)
Rýchlo sme sa dohodli, že zostávame spať obe noci tam a pustili sme sa do obliekania perín, sprchovania a chystania vecí na zajtrajšiu akciu..
Oni mali štuple do uší, ja nie. Spala som asi 3 - 4 hodinky. Ráno sme sa budili s časovou rezervou, ktorú som minula na neustále hľadanie čipovej karty do turniketu, peňazí, dokladov.. vy čo poznáte Ejku, viete, že toto sa stáva jej, takže toto ráno som to potiahla ja a ďakujem neprosím!
Auto sme odparkovali neďaleko cieľa a prestúpili k Ejkinmu kamošovi, ktorý nás hodil na miesto štartu - parkovisko pred Zochovou chatou.
Tu sa to všetko začalo. Na štart sa postupne dostavili Turisti (štart 7:30), Ultratrailisti + Štafety (štart 9:00). Dostali sme itinerár a inštrukcie, z ktorých som si nepamätala vôbec nič. Zo skúseností však viem, že len čo dorazím na miesto, ktorého sa inštrukcia týkala, spomeniem si.
Vyštartovali sme presne podľa plánu o 7:30. Prvý turista sa hneď rozbehol a už sme ho nevideli. Prvých pár kilometrov sme sa obiehali s troma kamarátmi a Máriom (vo svetríku). Po prvom šlapáku na Skalnatú (K1 - heslo Scott) sme sa však trochu viac rozdelili.
Prišli viac, či menej prudké dolekopce, ale začínalo to byť behateľné. Traja kamaráti nás dobehli na druhej kontrole na Pezinskej babe a odvtedy sme sa na trati už nevideli.
Na K2 som do seba naliala ioňták a prehodila som si hroznový cukor s Mg do vreciek viac po ruke. Zjedla som banán aj jablko a vzápätí som si spomenula, že nie je dobré jesť viac druhov ovocia naraz, lebo v žalúdku kvasia rôzne dlho a zbytočne tak zaťažujú trávenie. Bola to však len polovica banánu a štrťka jablka, takže som žiadne problémy nezaznamenala :)
Chvíľu po Pezinskej babe som sa od Martina a Ejky oddelila, lebo mali nejakú prezliekaciu pauzu. Už ma nedobehli. Nasledoval veľmi behateľný úsek a ja som ho poctivo skoro celý cupitala. Stretávala som miestnych bikerov a bežcov. Začali ma obiehať súťažiaci z kategórie "ultra". Bolo to veľmi príjemné na behanie. Cestou bola K3 - heslo Killian pod vrcholom kopca Somár.
A zase bežať, veľa veľa behania až do Neštichu. Tam sa mi začali ľudia prihovárať a povzbudzovať ma. Prvý krát v živote a dúfam, že nie naposledy som počula "prvá žena ide" a hovorili to mne! Wau! Úžasné! :)
Vyštartovali sme presne podľa plánu o 7:30. Prvý turista sa hneď rozbehol a už sme ho nevideli. Prvých pár kilometrov sme sa obiehali s troma kamarátmi a Máriom (vo svetríku). Po prvom šlapáku na Skalnatú (K1 - heslo Scott) sme sa však trochu viac rozdelili.
Prišli viac, či menej prudké dolekopce, ale začínalo to byť behateľné. Traja kamaráti nás dobehli na druhej kontrole na Pezinskej babe a odvtedy sme sa na trati už nevideli.
Na K2 som do seba naliala ioňták a prehodila som si hroznový cukor s Mg do vreciek viac po ruke. Zjedla som banán aj jablko a vzápätí som si spomenula, že nie je dobré jesť viac druhov ovocia naraz, lebo v žalúdku kvasia rôzne dlho a zbytočne tak zaťažujú trávenie. Bola to však len polovica banánu a štrťka jablka, takže som žiadne problémy nezaznamenala :)
Chvíľu po Pezinskej babe som sa od Martina a Ejky oddelila, lebo mali nejakú prezliekaciu pauzu. Už ma nedobehli. Nasledoval veľmi behateľný úsek a ja som ho poctivo skoro celý cupitala. Stretávala som miestnych bikerov a bežcov. Začali ma obiehať súťažiaci z kategórie "ultra". Bolo to veľmi príjemné na behanie. Cestou bola K3 - heslo Killian pod vrcholom kopca Somár.
 |
| kopec Somár, bežali sme popod neho |
A zase bežať, veľa veľa behania až do Neštichu. Tam sa mi začali ľudia prihovárať a povzbudzovať ma. Prvý krát v živote a dúfam, že nie naposledy som počula "prvá žena ide" a hovorili to mne! Wau! Úžasné! :)
K4 - Svätý Jur s občerstvením. Veľmi dobre vybavená občerstvovačka s úžasnými ľuďmi pripravenými vo všetkom mi pomôcť. Na úvod som si dala 2x ioňťák, zjedla chlieb s masťou a soľou a zapila trochou nealko piva. Do hydrovaku som doplnila asi 2 deci ionťáku, do batohu hodila polku banánu. Zjedla som za hrsť slaných arašidov a na záver vypila dva poháriky coly (to všetko zo mňa skoro vyšlo von v úvode nasledujúceho stúpania,ale iba skoro). Prišli Maťo s Ejkou a ja som pokračovala ďalej. Nasledovalo 400 metrov stúpania na Biely kríž. Predo mnou sa zjavil Pán Okrúhlica. Snažila som sa mať ho nadohľad čo najdlhšie, ale on bežal do kopca a po chvíli sa mi stratil z dohľadu..Ale aj tak ma potiahol, ďakujem :) Začali ma obiehať ultratrailisti vo veľkom. Až na pár výnimiek, sme sa s každým pozdravili. S mnohými som aj prehodila pár viet.
 |
| hrad Biely Kameň |
Cestu na Biely kríž (ako aj mnoho iných úsekov) som poznala z Malokarpatského dogtrekkingu, takže som aj mala šajn, kde som.
Odtiaľ nastal zase behateľný úsek až do Marianky. Už to bolo únavné..tak nejako mám radšej kopcovitejšie trasy, asi.. :) Niekde pri tých zbehoch som sa pustila do reči s kolegom turistom Janom, ktorý tiež bežal. Týmto mu ďakujem, asi by som sama toľko nebehala, ale počas debaty mi to ani nejako neprišlo :) Spomínal minulý ročník a mladého chalana, ktorý skromne chcel dať čas 5:30, či 7:30.. Práve som chcela podotknúť, aké je to milé, keď sú kvalitní športovci skromní, keď mi došlo, že vraví o mojom kamarátovi Martinovi Kovalovi :) Vzápätí sme sa rozdelili, lebo chcel počkať na kolegu.
Do Marianky (K5) som zbiehala s ďalším ultratrailistom z BA. Vítal nás potlesk a povzbudzovanie miestnych. Na kontrole som sa dlho nezdržala, vedela som, že ma čaká posledných 9 km a nepotrebujem nič.
Tak som len počkala na potvrdenie kartičky, zjedla pár chia tyčiniek a s pohárikom coly sa pustila do posledného úseku. Nečakala som také prudké stúpanie. Spolu s ultrabežcom sme to však v družnej debate o mojom Salomon batohu zvládli celkom rýchlo. On sa hneď na vrchole rozbehol ďalej, mne sa už behať veľmi nedalo. Iba tu a tam nejaký dolekopček.
Cestičky sa stále viac zapĺňali rodinkami, psami, párikmi a ja som vedela, že sa blížim k cieľu. Ladným behom ma obehla "ultra" baba a moja nálada klesla...Veľmi neromantickú asfaltku mi pomohol zvládnuť rozhovor s okoloidúcim fešákom (neboj sa Mirko, bola tam aj jeho mama).. pýtal sa na akciu a neskôr ma povzbudzoval nech ešte pobehnem. Nedala som sa teda zahanbiť :) Netrvalo dlho a prešla som opäť do chôdze, keď ma obiehal kolega turista Jano, s tým, že nech behám, veď je to už len 200 metrov do cieľa!
Už som mala celkom dosť, takže som si povedala, že pobehnem až keď uvidím cieľ. Čo bolo asi o minútu. Rozbehla som sa teda a zastala pred 15timi kamennými schodmi do neba. To snáď nie! Vybehla som hore a za potlesku som kričala na organizátorov posledné heslo "Rory".
Tak som len počkala na potvrdenie kartičky, zjedla pár chia tyčiniek a s pohárikom coly sa pustila do posledného úseku. Nečakala som také prudké stúpanie. Spolu s ultrabežcom sme to však v družnej debate o mojom Salomon batohu zvládli celkom rýchlo. On sa hneď na vrchole rozbehol ďalej, mne sa už behať veľmi nedalo. Iba tu a tam nejaký dolekopček.
Cestičky sa stále viac zapĺňali rodinkami, psami, párikmi a ja som vedela, že sa blížim k cieľu. Ladným behom ma obehla "ultra" baba a moja nálada klesla...Veľmi neromantickú asfaltku mi pomohol zvládnuť rozhovor s okoloidúcim fešákom (neboj sa Mirko, bola tam aj jeho mama).. pýtal sa na akciu a neskôr ma povzbudzoval nech ešte pobehnem. Nedala som sa teda zahanbiť :) Netrvalo dlho a prešla som opäť do chôdze, keď ma obiehal kolega turista Jano, s tým, že nech behám, veď je to už len 200 metrov do cieľa!
Už som mala celkom dosť, takže som si povedala, že pobehnem až keď uvidím cieľ. Čo bolo asi o minútu. Rozbehla som sa teda a zastala pred 15timi kamennými schodmi do neba. To snáď nie! Vybehla som hore a za potlesku som kričala na organizátorov posledné heslo "Rory".
V cieli zaslúžené pivko, telefonát Mirkovi, smsky. Moje meno na 3. mieste. Po čase došli aj Martin s Ejkou. A konečne som sa stretla s Heniou, ktorú som nevidela pekných pár rokov (a dúfam, že to nebude zase trvať ďalších pár! )
 |
| vítam Martina s Ejkou |
Celá táto akcia vo mne zanechala veľmi pozitívne emócie. Organizačne na vysokej úrovni, trasa sa inak ako rýchlik ani nedá nazvať. Bolo to síce namáhavé, ale zároveň úžasné toľko behať :) Počasie lepšie ani nemohlo byť, celý čas bolo jemne pod mrakom, alebo sme boli v lese :)
O nás východniaroch je známe, ze máme dlhú výdrž, tak sme zostali s organizátormi až do konca. V zajatí endorfínov sa M+E na mieste prihlásili na Ponitriansku 100-ku, dúfam, že sa tam naozaj stretneme :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára