______________________________________________________________________________
Au.
Viem, že toto som hovoril už pri Malofatranskej stovke, ale toto bolo fakt ťažké.
Celý nápad ísť na UTMB vznikol minulého roku. Čo na to ale trebalo, boli body potrebné pre prihlásenie sa na túto akciu. Keďže ma UTMB a stovky celkovo začali zaujímať až koncom roku, času na získanie 7 bodov nebolo veľa. O niečom takom ako UTMB 2014 som zo začiatku teda ani nesníval. Po 3 bodoch z Ponitrianskej 100 sa však objavila Pražská 100 so 4mi bodmi a to by znamenalo presne to, že by som sa mohol prihlásiť už na tento ročník preteku.
Tak sa aj stalo a po absolvovaní Pražskej 100 som si podal prihlášku na tento ročník UTMB. Následne som čakal na žrebovanie, kde sa na mňa usmialo šťastie, zaplatil som štartovné, čas ubiehal a zrazu prišiel koniec augusta, UTMB tu, len tréning dáko chýbal :))) ...
Keďže som si cestu dohodol s partiou z Česka, ako prvé som sa potreboval dostať do Prahy.
V stredu ráno (5:50) som teda nasadol na autobus a odviezol som sa do Prahy. Keďže som sa večer predtým dobre napapal hamburgrov a skvelo mi sadli, mal som veľký problém s boľavým a nafúknutým bruchom. 10 hodím utrpenia v autobuse som ale dáko prežil, v Prahe navštívil Ľuboša (brata), ktorý mi spravil toasty so syrom a čierny čaj a presunul sa na Zličín, kde sme mali zraz na presun do Chamonix. Keďže som nikoho so svojich parťákov na nasledujúce dni osobne nepoznal a zbadal som na autobusovej stanici ženu podobajúcu sa Martine na fotke na facebooku (tiež mala batoh a turistické paličky), tak som šiel priamo za ňou, prihovoril som sa jej a po pár vetách mi došlo, že to Martina asi nebude :). Našťastie sme sa nakoniec našli a mohli sme vyraziť na cestu.
Cesta bola pre mňa pokojná - väčšinu som prespal a ráno okolo 7-8:00 sme dorazili do kempu v Chamonix. Hneď na úvod nás prekvapili cenou 7,45 E/noc/1 osoba + stan :). Ja, Vít a Ondra sme si teda rozložili stany, Petr a Martina si zatiaľ pospali v aute, nakoľko mali ubytko mimo kempu.
Po pár hodinách vegetenia po ceste sme sa presunuli do centra Chamonix, resp. hľadali sme parkovanie čo najbližšie k centru. Nakoniec sa nám podarilo nájsť miesto vzdialené ani nie 10 minút chôdze a pobrali sme sa na registráciu. Samozrejme sme neboli jediní, čo sme sa chceli registrovať a tak sme si pekne museli vystáť hodinový rad, kým všetko potrebné vybavíme :).
Postup bol celkom zaujímavý. Najprv každý nadiktoval svoje štartovné číslo, vytlačil sa mu papier s povinnou výbavou a vyznačenými 4mi položkami v nej, ktoré si mal pripraviť na tácku a predložiť ich na kontrolu. U mňa to bola bunda, čelovky + náhradné baterky, buffka alebo šiltovka a nabitý mobil s roamingom a uloženými potrebnými číslami. Všetko bezproblémov prešlo, pri ďalších stoloch som si vyzdvihol štartovné číslo spolu s papiermi k tomu pribalenými, pri ďalšom tričko a hurá nakupovať do stánkov. Pri stánkoch sme narazili na ďalšiu česko-slovenskú partiu a tak sme spolu chvíľu pobudli.
V diaľke som zas ja zbadal prechádzajúceho sa Mikiho, tak som šiel za ním a tak som sa stretol aj so zvyškom Košickej výpravy, ktorá šla na CCC (100 km). V stánkoch som Marcelke kúpil gumené rukavice na čistenie WC s potlačou UTMB a tričká a návleky na ruky nám obom.
Samozrejme som počas svojho vykecávania sa a nakupovania stratil zvyšok svojej skupinky a nevedel ich nájsť, ale nakoniec si ma prišla Martina vyzdvihnúť a našli sme zvyšok skupinky popíjať najlacnejšie pivo v Chamonix vonku pred dákym obchodom :).
Prvý deň bol pomaly za nami a postupne sme sa všetci pobrali na miesta svojho posledného odpočinku (posledného pred UTMB :P). Keďže bolo na spanie dosť skoro, chvíľku sme ešte kecali pred stanmi a pomaly sme sa do nich aj poukladali. Ja som si ešte skočil na malú prechádzku po Chamonix, poobdivoval som domčeky a kopčeky a zaľahol tiež. Ach ... už ani nepamätám kedy som spal 11 hodín :). Fakt dobrý a príjemný spánok do 8:00 pred takto dlhým pretekom padol vhod :).
Keďže nám vnoci trochu popršalo na stany, ráno sme čakali až trochu preschnú a tiež na príchod Petra a Martiny z hotelu do kempu. Po celý čas v kempe som pozeral na tie nádherné kopce predomnou a rozmýšľal, ako chcem dokázať v takýchto podmienkach nabehať 168 km a 9600 metrov prevýšenia. Myslím, že sme všetci mali podobné pocity - tešili sme sa na pretek, no zároveň sme pred tým celým mali obrovský rešpekt. Ja som asi 3x bol pozrieť na 3D mapu masívu Mont Blancu a skúmal som kade to vlastne pôjdeme - na mape to vôbec nebolo také hrozivé :).
Približne o 11tej sme sa pobrali z kempu, opäť sme pohľadali miesto na parkovanie a hurá na pasta party :). Tú som doteraz poznal iba z MMM v Košiciach a tak som trošku očakával niečo podobné ako to bolo tam (5 cestivín a lyžička omáčky). Našťastie ma to tu veľmi milo prekvapilo. Cestoviny mäsové / vegetariánske, pivo / kola, joguty, detské výživy, ovocie, bagety, káva, víno, šalát, koláč, ... proste čo len človek chcel, to si mohol dať :).
Tak sme sa fajne najedli a šli sme tráviť von na ulicu, kde sme si obsadili jednu lavičku a užívali slniečko :). Čas sa krátil a cca 2 hodiny pred štartom sme pomaly začali uvažovať nad presunom do centra, kde bol chystaný štart.
Vďaka tomu, že sme tam prišli dostatočne skoro, ušlo sa nám miesto na sedenie na schodoch pred kostolom, odkiaľ bol aj pekný výhľad na okolie a miesto štartu. Na ulici sa zhromažďovalo stále viac a viac ľudí a nad kopcami bolo stále viac a viac oblakov :). Čas sa krátil, napätie stúpalo :). Neďaleko organizátori začali náhodne vybraným bežcom kontrolovať povinnú výbavu - veru by ma nepotešilo, keby som hodinu pred štartom ešte mal preorganizovávať / znovu usporiadavať obsah batohu. Našťastie nám sa to vyhlo. Postupne sme opustili naše pohodlné sedenie a začali sa predierať dopredu, aby sme štartovali z čo najlepších miest - predsalen, každá ušetrená minútka je dobrá a škoda strácať čas v dave na posledných miestach.
17:00 začal príhovor a dáke úvodné slová. Celkom milo ma prekvapilo, keď som začul niečo v zmysle "pokiaľ neuvidíte každých 40-50m naše značenie, vráťte sa". Týmto opadla moja obava z toho, že vôbec neviem na akej úrovni bude pooznačovaná trasa :).
Počasie sa nenecháva zahanbiť, začína popŕchať, ľudia vyberajú bundy, prestáva popŕchať. Ľudia odkladajú bundy, začína popŕchať, ľudia nevyberajú bundy, začína pršať, ľudia vyberajú bundy (ja ostávam v tričku a šortkách), ...
17:30 - pustená pesnička, odpočítavanie a je tu štaaaaaaaart :).Uff, predsa ešte prednedávnom som si nevedel predstaviť aké to je ísť 100 km a teraz som práve odštartoval na jednom z najprestížnejších ultra behov na svete. Skvelý pocit. Pretek sa odštartoval a na moje prekvapenie sa pár sekúnd po odštartovaní aj naša časť davu dáva do pohybu. Ďalšie veľké prekvapenie je, keď ani nie minútu od štartu začíname bežať. Nanešťastie sa o krátky úsek cestička zužuje a kvôli zápche zas prechádzame do chôdze. Takto sa to opakuje cca 5x, kde už našťastie fakt začínam bežať a ide to skvele. Prvý, dosť dlhý úsek je asfaltka striedajúca sa s ľahkou trailovou širokou cestičkou. Tu sa bežalo skvele.
Diváci sú perfektní, všade sú, všade ich počuť, všade fandia, všade podávajú ruku, všade je to perfektné, všade ... heej .. prečo som jediný na ľavej strane a každý ide napravo ... Les Houches ... skoro som minul občerstvovačku :) ... Mirko Mirko, dávaj pozor :). Začíname pomaly stúpať na prvý kopec z cca 1000 mnm na 2000 mnm. Ajajaaaj ... tá detská výživa s pivom asi nebola najlepšia kombinácia. No nič .. to dáko musím vydržať. Prvých kontrol a hlavne prvej časovej bariéry som sa celkom obával a tak som sa nechcel nikde zbytočne zdržiavať. Šlapák na Le Délevert je celkom schopný a nechce vôbec skončiť. Vrtulník nad nami s kamerou robí nálety aj v tomto upršanom počasí.
Konečne prichádzam na prvú kontrolu a mám celkom dobrý čas - 14km, 1000m+ za 1:56. Som celkom spokojný, ale bohužiaľ črevá to tak nevidia a tak odbáčam z trate do lesa a pozorujem to kvantum bežcov, ktorí zatiaľ prebiehajú okolo. Za tých pár minút tadiaľ mohlo prebehnúť aj viac ako 300 ľudí a na trati je to citeľné. Terén a blato je podstatne viac rozdupané, ako pred tými pár minútami. Nič to. Aspoň, že mi je už lepšie. Bežím teda ďalej dole kopcom a som silno spokojný so svojimi novými Vivobarefoot Trail Freak, lebo na tom rozbahnenom teréne držia perfektne.
To isté si ale očividne bohužiaľ nemohli povedať viacerí bežci z Japonska, ktorí vo svojich hokách absolútne nevedeli udržať stabilitu na šmýkajúcom sa teréne a na každom dolekopci ich niekoľko popadalo. Zostúpanie z kopca som nakoniec zvládol a spokojne som prišiel na prvú vyradzovaciu kontrolu. Limit 4 hodiny som zvládol celkom s prehľadom, nakoľko som sa na tomto bode (21 km) nachádzal v čase 3:06:02 od štartu. Spokojne som si teda doplnil vodu do hydrapaku, popozeral čo je v ponuke na jedenie, dal si polievku, bagetku, tuc tuci, ovocie, pepsi a pokračoval ďalej. Ešte pred východom z občerstvovačky postával Sébastien Chaigneau, ktorý sa fotil s bežcami, podával si ruky, poprehadzoval pár slov a na povzbudenie tľapkal bežcov po ramene :). Jedno potľapkanie som si s ním vymenil aj ja a šiel som z Saint-Gervais na 10 km rovinatý úsek plný zaspávania až do Les Contamines. Napriek zaspávaniu sa mi aj na vyradzovačke na 31 km podarilo zlepšiť náskok pred limitom o pár minút a bol som tu v čase 4:55:18 od štartu.
Šlapanie po tejto kontrole ma celkom prebralo a to je dobré, lebo na samotnú kontrolu si vôbec neviem spomenúť. Celkovo z tohto úseku trate mám trošku okno a prvé, načo si spomínam je oprotiidúce auto v nenormálnom horskom teréne (nie nebola to halucinácia). Stúpanie pokračovalo až na La Balme - 1703 mnm, kde nás vianočná výzdoba (svetelné reťaze) doviedli na občerstvovačku. Dážď a šlapanie do kopca upadli do zabudnutia a nastalo jedenie a dopĺňanie tekutín pri fajne hrejivej vatre :).
 |
| Fotka je v tak vysokom rozlíšení, že to vaše počítače nemusia zvládať a môže sa zdať rozmazaná |
Po fajnom občerstvení šlapem ďalej ... ako to býva zvykom, keď človek dôjde na vrchol, musí ísť zas dole. Tak to bolo aj v tomto prípade. Pre mňa jeden z neskutočne dlhých dolekopcov. Mnoho bežcov ma poobiehalo, ale sem tam som ešte vedel pobehnúť aj ja. Prichádzam na kontrolu na 50 km - Les Chapieux v čase 9:34:28 a pozerám, že je tu možnosť spania. Na to je ale ešte príliš skoro.
Pokračujem teda ďalej a únava ma pri dlhom asfaltovom šlapáku nenormálne spomaľuje. Prvý krát skúšam trik s kávou pod jazykom ... efekt žiaden. Spím a chodím po asfalte teda ďalej. Časom sa asfaltka mení na lúčnu cestu - stúpanie je prudšie.
Postupne sa týmto krízovým úsekom dostávam na Col de la Seigne na 60 km v čase 12:11:17. Je skoro 6 hodín ráno a ja som v 2500 mnm. Začína svitať a konečne po noci vidím opäť siluetu obrovitánskych kopcov naokolo. Teplo tu veru nie je, ale blatu to len prospieva, nakoľko v tejto teplote tuhne. Začínam zklesávať z tohto kopca na občerstvovačku v Lac Combal. Dolekopce už vôbec nedávam a tak napredujem straaaaaaašne pomaly. Keď konečne prichádzam do údolia, hneď prvá mláka je po okrajoch zamrznutá. Veru ani tu nie je teplo :).
Po príchode na občerstvovačku je už úplne vidno a ja som prebratý. 65 km - 13:11:43. Je tu ale nádherne. Rýchlosť mi nestúpa, ale nie je to kvôli energii, ale kvôli tomu, že každú chvíľku sa zastavujem kvôli dákej fotke alebo obdivovaniu kopcov.
V tejto časti som už vedel, že stúpania sú pre mňa asi príjemnejšie ako zbehy, ale tak či tak to nebolo nič rýchle. Na stúpaniach som stále obehol zopár ľudí, na dolekopcoch ma ich 2x toľko obehlo. Nakoľko už je pekné ráno, začína okolo nás robiť nálety vrtulník s kamerou. Ja som vždy na dákom nevhodnom bode a tak lieta iba mimo mňa :). Kopec Arete du Mont-Favre bol tiež jeden takýto bod, kde priletel vrtulník keď som bol cca 200m za ním. Bolo to tam asi veľmi zaujímavé, lebo sa tam vrátil 3x a stále spravil otočku okolo vrcholu.
Ďalej som mal pred sebou už len občerstvovačku na Col Chécrouit - 73 km, kde ako na prvom bode okrem polievky a tých klasických vecí, čo boli všade, ma čakali cestoviny :). Žalúdok bohužiaľ nebol až tak úplne vpohode a tak som zvládol asi len polovičnú porciu :). Popri tom som si popočúval a popozeral vystúpenie dákej "skupiny" ... asi vrámci UTMB :) a pobral sa smer Courmayeur. 4km a straaaašne veľa zklesaných výškových metrov (zdá sa mi, že okolo 800). Na moje počudovanie sa mi tento strmák celkom dobre bežal a ani som sa nenazdal a vstupoval som na asfaltku kúsok pred týmto mestečkom.
Nasledoval prebeh uličkami, pózovanie na fotky a príchod ku športovej hale. Tu každého účastníka čakali veci, ktoré sme si do Courmayeuru mohli nechať prepraviť. Do ruky mi teda bol podaný môj batôžtek, z ktorého som vpodstate nič nepotreboval dopĺňať a tak som si len zobral gumených medvedíkov a snažil sa pochopiť ako sa z haly dostanem. Nakoniec sa mi podarilo nájsť dakoho z organizátorov a spýtať sa kam ísť ďalej. Zistil som, že na poschodí je kopa miesta, kopa jedla a kopa stolov. Zobral som si teda zas dáke to jedlo a pitie a prisadol si na prvé voľné miesto, ktoré som videl. Spolusediaca zbadala krajinu na mojom štartovnom čísle a nadšene sa ma pýta, či som zo Slovenska. :) nepochopil som čo ju tak veľmi zaujalo, keďže ona bola z Anglicka a žije v Nemecku (alebo naopak). Zjedol som si svoju polievku a cestoviny, zaželal veľa šťastia a šiel ďalej.
Courmayeur pre mňa znamenal čas 16:08:04 + čas strávený v hale. Krátky oddych mi ale energiu nepridal. Už chvíľku po odchode zo športovej haly som vošiel do dákeho podniku (asi kaviarne), kde sa pani pýtam svojou super angličtinou, že či má Red Bull. Teda ... dostal som zo seba niečo ako "do you have red bull". Teta na mňa nechápavo pozerá, tak si hovorím ... skúsim to jednoduchšie: "red bull"? Pani nechápe už vôbec, že čo to chcem. Vidím však, že spolubežec, ktorý do podniku vošiel tiež, je talian a tak sa ho pýtam, či jej to vie preložiť. Chlapík hovorí niečo ako "red bulle", pani hneď chápe a odpovedá mu :). No .. nevedel som, že sa red bull po taliansky volá až tak brutálne odlišne :). Dozvedám sa teda, že ona nepredáva, ale oproti sú potraviny. Tam sa mi ale nechce a pokračujem ďalej.
Courmayeur je síce krásny, na chodenie však strašne nepríjemný. Teda aspoň tie časti kadiaľ sme pokračovali. Malé kamenné dlaždice, dosť prudké stúpanie ... a to sme ešte nevošli ani do lesa. Stúpanie sa iba zhoršovalo, teplota stúpala rovnako ako výškové metre, celé zle. Tu som už horekopce nemal rád. Po takmer 2 hodinách v čase 18:02:02 som sa dotrepal na 82 km na občerstvovačku Refuge Bertone. 1979 mnm a teplota veľmi podobná. Dopĺňam si vodu do hydrapaku. Keď už mám hydrapak odložený, na občerstvovačku prichádza japonec, ktorý chce tiež vodu a pýta sa holky, ktorá mi dávala vodu ... "no gas?" a ona mu ukazuje na stôl oproti. Hmmm .. doteraz som nevedel, že je na občerstvovačkách aj perlivá voda. Uvidíme ako sa bude správať v mojom hydrapaku.
Už veľmi skoro som zistil, že tie bublinky boli to najlepšie čo mohlo byť. Iba stlačím cucátko a už mám celú tvár od vody. Parádne osvieženie kedy som len chcel. Samozrejme keď bol na cestičke potôčik, tak som si namáčal šiltovku do tejto vody, ale keď nebolo na blízku nič iné, aj takéto osvieženie z hydrapaku padlo vhod :).
Slnko a únava na mňa však pôsobili strašne silno a vôbec ale vôbec mi nebolo dobre. Konečne prichádzam na chatu Bonatti na 90 km. Za mnou je 19 hodín a 40 minút cesty. Hovorím si tak, že prvý už bude skoro aj v cieli. Jak mu fajne :). Bohužiaľ ja to do cieľa mám ešte riadny kus cesty. Na Bonatti si nalievam do pohára Pepsi a nedokážem ju do seba dostať. Trošku si z nej pochlipkávam ale ani zanič to neviem celé vypiť. Som úplne mŕtvy. Sadol som si na lavičku a neviem sa z nej ani postaviť. Je mi horúco, je mi zima, je mi zleeeee. Zdravotníci ošetrujú odpadnutého / skolabovaného bežca, čiže ich ku sebe ani neviem zavolať. Nič to. Skúsim si zdriemnuť. Ľahám si na lavičku a tikom pri zaspávaní odkopávam bežcovi sediacemu vedľa mňa batoh. Zaspávam znovu na pár minút. Po chvíľke sa prebúdzam a je mi oveľa lepšie. Takže toto bolo iba od únavy? Super. Dopíjam kolu, dávam dačo do seba a pokračujem v ceste. Nedá sa povedať, že by som už bol vpohode, ale bolo to podstatne lepšie ako na úseku Courmayeur - Bonatti.
A teraz šup dole do Arnuvy. Všade tabuľky, že nasleduje fotograf :). Cca za 21:20 od štartu som na mieste. Slnko poriadne pečie a mňa čaká výstup na najvyšší bod trasy (myslím) - Grand col Ferret.
V Arnuve ma upozorňuje chlapík, že nech sa poriadne pripravím, lebo je predomnou "forty kilometers" bez občerstvovačky. Hmm .. som trošku prekvapený keďže doteraz boli každú chvíľu, ale nemám s tým problém. Poriadne som sa teda najedol, nabalil si dačo na cestu a vyrazil som. pri odchode zo stanu bola tabuľka s profilom trate a pochopil som, že forty nebolo tak úplne forty ale skor 14 km :).
Nič to nemení na tom, že ma čakalo slušné stúpanie a veľmi krásny kopec.
Začiatok stúpania stojí zato, ale po chvíľke sa úplne zmierňuje a začína stúpať veľmi pozvoľna. To však zas netrvá veľmi dlho a o chvíľku sa štveráme do dosť ťažkého kopca. Horúce slnko, potenie sa pri výstupe a do toho ľadový vietor. Všetci si dávajú bundy, ja si hovorím, že to zatiaľ nie je nutné. Postupne sa dostávam na vrchol kopca a bunda je už fakt nutná :). Kopec ubral poriadne veľa energie, ale je za mnou. Trošku si ľahám na trávu aby som si oddýchol. Veľmi pekné miesto :). Pokračujem ďalej a postupne klesám z čerstvo vyšľapaného kopca. Zrazu stretávam bežkyňu, ktorá má pred pár minútami obiehala. Zastavili ju na kontrolu povinnej výbavy. Celkom ma teda prekvapilo, že ešte aj takto počas trate kontrolujú výbavy.
V čase 25:33:54 od štartu sa dostávam do dedinky La Fouly na 110 km. Je cca 19:00 a ja som do zotmenia chcel mať v nohách 120 km. Je mi teda jasné, že tento cieľ už nestíham. Na občerstvovačke sa zdržujem minimálne aby som to zavidna dotiahol čo najďalej.
Bohužiaľ už kúsoček za La Fouly na mňa doľahá únava a postup je veľmi pomalý. Začína sa pomaly stmievať a prší. Heh? Prší? Však ešte vidím modrú oblohu. Prechádzam rukou po bunde a je suchá. Kvap, kvap, kvap, kvap, kvap, kvap, ... popŕchanie aj cítim aj počujem ale nedeje sa. Mozoooog ... funguj prosím.
Zotmelo sa už úplne. Dávam si čelovku a držím tempo s okolitými bežcami. Ide to pekne ale nie som pri vedomí. Postupne sme došli do Praz de Fort. Zo spánku ma preberá občerstvovačka, ktorú si spravila jedna rodinka pred domom :). Perfektné ako tam ľudia žijú týmto pretekom :).
Champex-Lac už je na dohľad (som si myslel). To je bod, kde som mal v pláne si pol hodinky pospať. V strašnej únave pokračujem týmto smerom. Myslím, že niekedy v tejto dobe sa začali stupňovať smsky z domova :), aspoň niečo mi dodávalo silu, za čo Marcelke, priateľom a rodine ďakujem :). Bohužiaľ na odpisovania nebol čas a držať oči otvorené v tejto dobe nebolo v mojich silách. Nohy šli na voľnobeh, ruky paličkovali tiež v automatickom móde.
Idem, idem, spím a idem a je to nekonečné. Občas si sadnem na dáky kameň, aby som si oddýchol. Strašne náročné a nekonečné kilometre. Vždy, keď som sa potešil, že pri tom jazere už konečne som, tak som zistil, že nič také v okolí nie je. Už som si aj začínal myslieť, že okolo žiadneho jazera nepôjdeme, až keď som sa zrazu po 29:16:40 ocitol v Champex-Lac na 124km. Zamieril som okamžite za chlapíkom v oranžovom tričko s nápisom organizátor, ktorý nebol nikým obsadený a pýtam sa ho, kde si môžem pospať. Jedlo ani pitie teraz nebolo dôležité, teraz som potreboval iba spať.
Mal som šťastie, lebo v stane na spanie sa akurát uvoľnilo jedno miesto, čiže som si tam hneď ľahol a prikryl sa dekou. Bolo to síce celé také vlhké, ale bolo mi to vpodstate úplne jedno. Dáko som na trati zabudol, čo som si čítal v článkoch od ľudí, že na kontrolách, kde sa dá spať sa spať nedá kvôli hluku. Moderátora / komentátora, alebo ako nazvať chlapíka za mikrofónom, bolo cez tie repráky tak šialene počuť, že som sa veľmi čudoval, keď sa mi nakoniec podarilo zaspať s rukami na ušiach. Čakalo ma skvelých cca 20-30 minút spánku. Budík ma nezobudil .. buď som dačo zle nastavil alebo dáko čudne funguje na tom novom telefóne. Zvoniť začal až po mojom prebratí. Odhodil som zo seba deku a rýchlo som sa zas pod ňu zababušil. Kosaaaaaaaaa. Ta tu aspon -40 stupňov musí byť.
Vybaľujem batoh aby som na seba dal niečo teplé. Keďže od štartu som šiel v šortkách, tak som piatkový dážď vôbec neriešil ... doteraz. V batohu som si nič nepobalil do sáčkov ... však načo .. idem len na pretek kde je takmer isté, že bude pršať. Teraz som to oľutoval. Elasťáky mokré, čiapka mokrá, merino vršok mokrý, rukavice mokré, ... dávam si teda na seba nepremokavé šušťáky a premýšľam čo ďalej. Aaaa ... merino predsa hreje aj keď je mokré :). Šup ho na seba a rýchlo bundu nato. To na teraz musí stačiť. Začínam sa obúvať a pri mne už čaká ďalší záujemca o moje miesto na spanie.
Vyšiel som teda zo stanu a zamieril som do stanu s jedlom. Tu som stretol Ondru, ktorého nepočúvalo brucho. Už bol na odchode. Ja som sa ešte najedol a pri svojom odchode som natrafil na Martinu. Vyzerala tiež dosť zle a keď sa dozvedela, že sa tu dá pospať, hneď sa pýtala kde. Ani neviem, či tam dačo naspala alebo nie nakoniec :).
Pokračoval som teda ďalej trochu oddýchnutejší, ale hlavne vyspatý aspoň na pár hodín ďalšieho chodenia. Pred sebou som mal 3 náročné dvojtisícovky a ešte 44 km. Nočný úsek bol celkovo veľmi náročný a keďže človek nevidel veľa z okolia, tak aj ťažký na dáke zapamätanie si.
Čiže to stručne napíšem :). Pokračoval som pomaly vpred nocou až na kontrolu na La Glete - 135 km / 34:04:02. Kontrola v lese s reprákmi, cieľová hudba :), voda, oheň, ... jediný nedostatok bola slečna, ktorej som sa opýtal na časový limit na ďalšiu kontrolu. Slečna mi dala poriadnu facku, nakoľko bolo 3:35 ráno a ona mi zahlásila, že ďalšia kontrola sa zatvára 3:45. Ufff .. nechápačka. Mal som cez 2 hodiny rezervy na kontrolách. Kde sa toto stalo? Však to som skonćil ... 10 minút a 5 km ... pýtam sa jej teda, že či si je istá. Chvíľku som do nej hučal, až sme zistili, že limit na Triente je 7:00. Bohužiaľ aj toto mi podala ale trošku špeciálne. "Musíte zbehnúť do mesta / dediny a potom pôjdete na Trient." Z tohto jej vysvetlenia som teda pochopil, že mám 3 a pol hodiny aby som zbehol 5 km do mesta a vyšiel na ďalší kopec. Veľmi ma to neukľudnilo, ale ešte dáka malá šanca ostala. Toto naťahovanie sa s ňou ma zas trošku unavilo a chcel som si posedieť pri ohníku a trošku oddýchnuť, ale po sadnutí mi došlo, že na to teda vôbec nemám čas ...
Makal som teda ako sa len dalo, ale únava bola silnejšia. Tak som teda spal a makal ďalej. Idem, idem, idem, idem, makám jak sa dá, dziiiiiiiig, šupa, au, ... Uaaaa uaaaa ... vrieska francúzska. Júj, sorry, zaspal som, ... hovorím jej. Francúzska už nevrieska, teraz nechápe. Došlo mi, že asi nevie po slovensky. Tak ešte raz jej to opakujem po anglicky a pýtam sa či je vporiadku. Ani nespadla ani nič, len sa asi zľakla, že som do nej na širokej ceste nabúral :). Pokračujem teda ďalej a podľa sily nárazu viem, že aj v spánku viem udržať celkom schopné tempo :). Nos ma kusa bolí :).
Makám čo to ide. Náraz ma celkom prebral a terén znáročnel, čiže už nespím a dávam pozor. Aha ... ceduľka Trient. Hmmm ... žeby Trient nebol kopec ale dedina / mestečko? Ak to je teda tak, tak je to super :). A veru, že aj bolo. Zišiel som do Trientu presne o 5:00 a na limit som mal ešte 2 hodiny náskok.
Rýchla občerstvovačka a pokračujem na druhý z týchto troch náročných kopcov. Zas to bolo o tom istom. Šialená únava, náročné stúpanie, zaspávanie, ... Našťastie už pomaly začínalo svitať. V lese je však tma vždy o niečo dlhšie ... dig jaky pudlík, aha ... dom predomnou .... traktor a traktorista o 5tej ráno maká v lese ... no konečne aspoň jedna vec, ktorá tam aj naozaj bola :). Zas pudel ... fakt čudná halucinácia ... nech už je svetlo. Vypínam radšej čelovku, nech sa oči začnú spamätávať. Pomáha to a postupne sa dostávam do reality.
 |
| Na takejto masovke aj po cca 37 hodinách je stále celkom schopná premávka bežcov :) |
Vo Vallorcine (150km) je skvelá atmosféra a veľa povzbudzujúcich ľudí. Na občerstvovačke dopĺňam energiu a pokračujem na posledný kopec. Hneď po odchode z občerstvovačky ma niekto oslovuje po slovensky :). Stretol som tu ďalších dvoch našich účastníkov UTMB s podobnou rýchlosťou tej mojej. Hneď od odchodu to ide strašne pomaly, ale hodinky hovoria, že by som mal veru pridať keď to nechcem teraz na konci pokaziť. Bohužiaľ idem na maximum a to maximum nestojí za nič. Trasa vedie miernym stúpaním, ale viem, že mám pred sebou ešte posledný kopec. Postupne prichádzam k jeho začiatku a deje sa niečo veľmi čudné. Pridávam. A pridávam poriadne. Nohy pustili turbo, ruky paličkujú ako sa len dá. Obieham bežca za bežcom. Obieham Víta, obieham Martinu, obieham Ondru. Obieham proste každého.
3 ľudia predomnou, idem ich obehnúť, ale posledná z nich bola cca 150 cm vysoká japonka (asi) a príležitosť využila tiež a obieha ľudí ešte predomnou. Jej tempo sa mi páči a tak sa na ňu lepím a pridávam ešte viac. V miestach, kde sa nedá predbiehať sa dávame trošku do reči. Najprv na jej otázku / vetu odpovedám, že hovorím len po anglicky, vetu zopakuje a došlo mi, že to už bolo po anglicky :). Naše rozprávanie teda vyzeralo veľmi zaujímavo. Na všetko som sa jej 5x spýtal, že čo hovorí a potom som si už domyslel, že čo to asi tak mohlo byť. Rozhovory ale obmedzujeme na minimum :). V jej tempe sme ale veľmi rýchlo vyšľapali / vybehli tento krásny kopec povrchom pripomínajúci Vysoké Tatry a to bolo podstatné. Na vrchole sme si ešte pofotili kamzíkov a každý sa ďalej vybral svojim tempom :).
Na kontrole na vrchu kopca Tete aux vents (158km) som bol v čase 42:18:03. Nasledoval dolekopec. Na tomto mieste som si myslel, že už idem iba do cieľa, bohužiaľ to tak nebolo. Dolekopec sa zmenil na rovinku. Môj postup bol strašne pomalý a postupne som sa dostal na ďalšiu občerstvovačku, kde som zistil, že pred sebou nemám 4 km ako som si myslel, ale ešte 8km. 8km klesania po nenormálne nepríjemnom teréne. Ono to dopredu už vôbec nejde. Prečo :(. Vôbec nepostupujem. Obieha ma Martina, obieha ma Ondra, dobieha ma Vít. Dobiehajú ma slováci Ján a Jaro. Chvíľku ideme spolu, trošku kecáme a rýchlosť sa mi zlepšuje. Oni sú na tom očividne ale lepšie a začínajú sa mi vzďaľovať. Ďalej som teda pokračoval s Vítom. Kilometre sa síce míňali, ale Chamonix stále v nedohľadne a veľa výškových metrov pod nami.
Čo iné nám ale ostávalo ako pokračovať ďalej :). Postupne sa dostávame na asfalt a koho tu nevidím :). Naproti nám šiel Tomi, Maťo a Miki, ktorí deň predtým dokončili 100km trasu CCC. Hneď sa ide lepšie. Informujú nás, ako je to ďaleko do cieľa, aké je to perfektné v cieli, ... Postupujeme stále viac a viac do Chamonix, prechádzame mostom a dávame sa do behu (žeby to dáko vyzeralo aj :P ).
Posledný kilometer do cieľa. Nenormálna atmosféra. Ľudia tlieskajú, podávajú ruky, gratulujú, povzbudzujú, tľapkajú, proste niečo perfektné. Miki takmer celý náš dobeh natočil a Tomi robil fotky. Maťo bežal pri nás tiež a tak sme dobiehali do cieľa ako dáke hviezdy :). Pár stovák metrov pred cieľom - už v centre Chamonix sa k behu na pár metrov pripojil aj Sébastien s nenormálne hlučným povzbudzovaním :). Prechádzame poslednými zákrutami a je tu cieľová rovinka :). Ja šikovne ešte zakopávam, ale našťastie som to ustál. Dokázali sme to. Cieľom prechádzam s Vítom v čase 45:22:23. Moderátor / komentátor ešte vyslovuje dáku skomoleninu môjho mena - Miroslav "Ulsajny" "Ulikny" .. alebo niečo podobné :). A je to skvelý pocit :). Posledné týždne som si myslel, že to nemám šancu stihnúť, po príchode do Chamonix som mal nenormálny rešpekt z tých nádherných kopcov no a teraz stojím v cieli UTMB a idem stáť rad na finišerské vesty.
Vít hovorí, že by si dal pivo. Jeho želanie bolo vypočuté a z davu sa k nám naťahuje Tomiho / Mikiho / Maťova (ospravedlňujem sa ale už neviem koho skvelý nápad to z vás bol :) ) ruka a podáva nám malé pivo. Dávame s Vítom napoly, preberáme finišerské vesty, ideme ešte po ďalšie pivko a na obrubníku si všetci vymieňame dojmy z tohto skvelého zážitku. Chvíľku nato sa k nám pripájajú aj dievčatá, ktoré skvelo povzbudzovali v cieľovej rovinke :).
Po krátkom pokeci sa Vít zbiera na obed, ja ostávam ešte chvíľku s partiou z Košíc. Od vedľa stojacej boxerky dostávam poriadnu pusu cez celú tvár. Majiteľ sa mi hneď ospravedlňuje ale hovorím mu, že to je vpohode :). Po chvíľke sa priatelia zbalili a vyrazili na cestu domov a ja som sa presunul tiež si niečo zajesť. Na jedenie nás čakal dáky mix kurčaťa a ryže a samozrejme všetko možné k tomu. Postupne sa k nám pridali aj Martina a Ondra a presunuli sme sa do haly, kde sa malo dať spať. Po ceste som sa zastavil po svoj batôžtek, ktorý som si nechal previezť do Courmayeuru a teraz ma čakal tu. Zrazu ide oproti mňe chlapík s batôžkom a bez toho aby videl moje štartovné číslo sa ma pýta ... Miroslav? ... wow :) ... už ma aj poznajú :D. Nakoniec sa aj s Martinou s ním dávame do reči a zistili sme, že sledoval môj a Vítov dobeh do cieľa a páčila sa mu kombinácia čecha a slováka ... že Czechoslovakia :). Bohužiaľ rovnako ako jedáleň už zatvárali, tak aj rušili lôžka na spanie. Dal som si teda sprchu, a pobrali sme sa čakať vonku Petra a pripravili sme sa na cestu domov.
Keďže Petr už bol v cieli pár hodín, začal so šoférovaním on. Vít mal pred cestou 3 pivká, čiže jeho sa šoférovanie cestou späť netýkalo a ja som sa v aute teda hneď uložil aby som bol čo najoddýchnutejší keď bude treba Petra vystriedať. Zvládol to krásne až niekde do Nemecka, kde som ho na 1 a pol hodinky vystriedal, potom to zas prebral on a cca 150 km pred Prahou som šoféroval zas ja. Chcel som zastaviť kúsok pred Prahou, ale keď tá Praha sa zrazu predomnou vynorila a ja so muž bol v nej. Našťastie rozchod sme si dávali dosť na okraji Prahy, čiže som sa nemusel trápiť šoférovaním po nej :).
Nasledoval presun metrom na Florenc, kde som zistil, že najbližší voľný lístok je o deň, tak zas metrom na Hlavní nádraží, čakanie na predražený vlak a hurá domov. Cesta bola nekonečná ale aspoň som mal dosť miesta na nohy :).
V Košiciach ma na stanicu prišla počkať Marcelka s Petym, čiže som mal luxusný odvoz až domov :). Večer ešte posedenie na pizzi s kamošmi a porozprávanie zážitkov a konećne uloženie sa na poriadny spánok :).
Jediné, čo mi je ľúto, že sme si zabudli v Chamonix spraviť spoločnú fotku vo finišerských vestách, keď sme to už všetci 5, čo sme šli spolu, zvládli :)- Ďakujem za skvelý zážitok :).
Všetky moje fotky z UTMB si môžete pozrieť tu.
Gratuluji Miro k UTMB spoluchodec z MF.
OdpovedaťOdstrániť:))) diki moc :)
OdstrániťWow, uzasny vykon, skvely clanok! Inspirujuce a motivujuce. Gratulujem :)
OdpovedaťOdstrániťVdaka :)
Odstrániť