Ako obyčajne, môj parťák Martin ma naťahoval do poslednej chvíle. Obaja - a vlastne všetci - sme boli uprostred septembra chorí, tak som ani veľmi nerátala s jeho účasťou. V stredu večer pred akciou sa odhlásil. Sama som týždeň pred štartom bojovala s chorobou všemožnými bylinkami, zázvorom, naparovaním, spánkom a inými dobrými vecami. Veľmi som chcela ísť na P100. Videla som, že sa chystajú aj bratia Kovaľovci a ich kamarát Dano a tešila som sa na cestu s nimi do Nitry. Urobila som, čo bolo v mojich silách, aby som bola zdravá. Od Rýchlika Zoška - BA som tým pádom ani veľmi nebehala, len čo pominula svalovka, musela som sa liečiť.
Mala som obavy, či je vôbec dobrý nápad tam ísť. Nezdalo sa mi, že mám natrénované, navyše tá choroba ma oslabila a stále som nebola zdravá.
Nejako však zrazu prišlo piatkové poludnie. Môj poldeň dovolenky začal a ja vybavená kvapkami proti kašľu, som čakala chalanov na stanici aj s kúpenými lístkami. Cesta vlakom do Novej Bane prebehla celkom rýchlo. Tomi je dobrý zabávač a Dano vkuse vyberal proviant z "čarovného" batohu. V Novej Bani sme prestúpili na autobus do Nitry. Tam sme sa zoznámili s manželmi Molčanovcami. Tiež už majú nejaké stovky pochodené a ja som sa s nimi stretla počas Rudohorskej 100-ky.
Nitra sa mi veľmi páčila. Mala som vytlačenú mapku, ako sa dostať zo stanice na ubytovňu, kde sme mali rezervované izby. Ešteže Tomi tu už minulého roku bol a spoľahlivo nás previedol mestom k reštaurácii Hofferka, kde sme si dali večeru. Ani som nejak nebola hladná, ale keď Tomi zahlásil, že si dá syrové cestoviny, bolo to jasné. Dám si aj ja. Dano bol na tom podobne. Ešte som objavila paradajkovú polievku so syrom a tiež sme sa pre ňu rozhodli všetci traja. Po zjedení polievky a tým myslím veľký plný tanier polievky, nám všetkým bolo jasné, že sme prepískli. Očakávania nás nesklamali. Čašníčka doniesla veeeľký, plnýýý tanier syrových cestovín. Uff... Statočne sme bojovali, ale nedali sme to.
Svoje zvyšné cestoviny som nechala zabaliť a zobrala so sebou. Na ubytovni prebiehalo prihlasovanie v plnom prúde. Zaregistrovali sme sa, dostali sme itinerár, tričká. Nechala som tam cestoviny, ešte teplé, že možno sa niekomu budú hodiť. Chvíľu nato, urobili radosť nejakým maďarom :) Som rada.
Bola som ubytovaná na jednej bunke spolu s bratmi Kovaľovcami a Danom. Martin skoro celý večer študoval profil trasy. Som rada, že moja príprava mala taký úspech :)
1. Tribeč
2. Vtáčnik
Veľa sme okrem samotnej trasy, bežeckej obuvi a všeličoho, spomínali aj na ich kamaráta Mikiho, ktorý sa nemohol zúčastniť. Na jeho počesť a na množstvo červených krviniek sme si aj štrngli červeným vínom a pokrstili "ekopoháre", ktoré sme mali v povinnej výbave :)
Noc bola celkom dosť bdelá, ale skončila sa.
 |
| Zobor ráno z ubytovne. Tam ideme |
Ráno som si uvedomila, že už je to fakt tu - P100, ktorá bola celý čas tak ďaleko. Ale na samotnú trasu som sa necítila. Prišiel ten pocit pred 100-kou. Nevedela som vôbec do čoho idem, aj keď Mirko mi o tom rozprával, aj Tomi celú cestu rozprával a ukazoval nám kopce. Profil som vedela skoro naspamäť. Zrazu to tu bolo. Dám to? Nedám to? Čo ak sa brutálne rozkašlem dakde na kopci? Asi trikrát som bola na wecku. Všetok nepokoj odišiel potrubím a už som len bezmyšlienkovo išla za chalanmi.
Na ŠTART sme prišli za päť minút dvanásť ako sa vraví. Hlavný organizátor Rado, práve niečo dorozprával po anglicky (pre zahraničných) do megafónu. Hodili sme batožinu do auta, ktoré nám ju prenesie do cieľa.
 |
| na štarte |
 |
| chvíľu po štarte |
Chalanov som stratila z dohľadu a už sa masa ľudí niekam hýbala. Zachytila som, že sa presúvame pár metrov na štart. Rýchlo som si zapla GPS a pohľadom sa zavesila na Molčanovcov, ktorých som sa plánovala držať celú trasu. Chalani boli na mňa prirýchli, určite už boli niekde vpredu. Mrzelo ma, že sme si ani nezaželali veľa šťastia, všetko sa to zbehlo tak rýchlo.
Zrazu zaznel výstrel a ja som vedela, že sme vyštartovali. Bolo presne 7:00. Šlapala som v tej mase ľudí na Zobor a myslela na to, čo vravel Tomi - len to neprepáliť na začiatku, lebo to nie je maratón, to je stovka! Tak som sa držala vzadu a išla som príjemným, no svižným tempom do kopca. Molčanovci sa mi po chvíľke stratili. Cítila som sa sama v tom dave, ale tak dobrodružne sama :)
 |
| vrchol Zobora - K1 |
 |
| vysielač na Zobore a pod ním Nitra |
Na Zobore veľa ľudí oddychovalo, tak som ich predbehla. Zdržala som sa len krátkym odfotením K1 - hesla na rázcestníku a vysielača na vrchole. Dole vedie príjemný klesáčik, avšak posiaty drobnými výčnelkami skaliek, čo umožnilo takmer všetkým predbehnúť ma :( Ja sa po takom povrchu neodvážim behať, a miestami ani len rýchlo chodiť. Kĺzalo to, aj keď som šla pomaly. Zľakla som sa, že ak takýto povrch bude všade, tak to neprejdem ani za dva dni. Terén a uhýbanie sa rýchlejším (čiže snáď všetkým) mi však naplno zamestnávalo pozornosť. Akonáhle sa trošku dalo, bežala som. Na lúkach bolo vidno veľa cestičiek, ako si mnohí odbehli vykonať potrebu. Bolo mi jasné, že resty z prudkých, či šmykľavých padákov, musím niekde dohnať. Zo Žibrice (K2 - heslo) nasledoval zase prudký klesák. Vyzbrojená paličkami som sa snažila ho slalomom zbehnúť čo najrýchlejšie a zároveň najbezpečnejšie pre moje koleno. Išlo to celkom rýchlo a páčilo sa mi to. Bol to môj prvý paličkový slalom :)
 |
| smer Žirany |
Do Žirian som došla spolu s vojakmi. Tak nejak sme sa k sebe pripojili a veľa z celkovej trasy sme prešli spolu, alebo blízko pri sebe. Janka, Jano, Rišo a Mišo, tak sme sa zoznámili v Žiranoch :)
Celý úvod až po 1. živú kotrolu (K3 - Remitáž) som sa vlastne ani veľmi nezaoberala nejakým značením, ľudí bolo na husto, išla som kadiaľ všetci.
K3 - Remitáž - 17 km - (čas 9:57)
Previazala som šnúrku na topánke (áno Ejka aj mne sa to stáva, ale nie každých 10 km :P ). Do hydrovaku som doliala ionťák, dala si dva poháre coly, pomaranč a banán do bočného vrecka na batohu. Na záver som si na skúšku dala magnézium, ale po troch sekundách som ho vypľula. Bez chuti, blä. Bola som upozornená, že kdesi počas najbližších metrov, či kilometrov? na mňa môžu zaútočiť sršne. Rozmýšľajúc, čo budem robiť, keď sa tak stane a že kde to vlastne majú byť, som sa snažila dohnať vojakov, ktorí si na občerstvovačke dopriali menej oddychu ako ja. Sledujúc všetky stromy, diery v zemi a kadečo iné podozrivé som behala veľmi príjemým a behateľným lesom. Cestou som rozmýšľala, že či to ja vlastne idem na doraz, behať všetko, čo sa dá? Alebo idem miernejšie? Veď som predsa chorá (bola), kedykoľvek ma môže chytiť záchvat kašľa alebo ktovie čo...
Nevediac, ako sa rozhodnúť som išla/bežala tak ..normálne... mierne šetrne ...až do Kostolian pod Tribečom. Odfotila som si heslo z rázcestníka (K4) a nechala sa otupovať asfaltkou a slnkom.
 |
| nudná asfaltka a nad ňou Veľký Tribeč |
Mal prísť poriadny stupak na Veľký Tribeč, avšak miesto toho ma strašne nudila asfaltka. Myslela som na svoje zvyšné štuplíky na podrážkach trojročných X-Talonov a keď sa dalo, šla som po tráve. Na konci nám organizátor sľuboval blatnú šmýkalku, tak som dúfala, že ma tam moje boty ešte podržia. Konečne sme vošli do lesa a započali stúpanie. Zo začiatku mierne. Stále bolo okolo mňa zopár ľudí. Niet sa čo diviť, štartovalo nás skoro 250. Kopec predo mnou sa dvihol a konečne sa do toho dalo oprieť. Cestou som neodolala niekoľkým černiciam. Tesne pod vrcholom som predbehla vojakov. Stúpania im nešli tak dobre ako mne :) Pre predstavu nezúčastnených však musím uviesť, že títo vojaci šli v maskáčoch, tažkých turistických botách a neforemných batohoch. Klobúk dole. Bol poriadny hic v ten deň, nehovoriac o fyzickej námahe..
K5 - Veľký Tribeč - 28 km - (čas 12:26)
Dostala som pečiatku a po pár minútach neprítomného hľadania obalu z kontrolného hárku som sa pohla ďalej. Vojaci dali dlhšiu pauzu, aj na jedlo.
Pokračovanie cesty začalo príjemným behateľným úsekom, neskôr trochu kolmejším. Tam som objavila "Scotta Jureka". Išiel aj s kamarátom policajtom prvý krát stovku. Neskôr nás dobehli vojaci a s takouto gardou plnou srandičiek, aj vážnych politických rečí, som došla až do Zlatna.
K6 - Zlatno - 35 km - (čas 13:41)
Organizátor Rado sa ma neuvážene pýtal, či si to nevymeníme. Myslím, že nečakal také hlboké zamyslenie už tak skoro :) Na tejto občerstvovačke kraľoval Martin Urbaník aj s otcom a naozaj sa starali, aby boli všetci plní všetkého a rýchlo obslúžení. Doplnila som do hydrovaku ionťák, aj vodu, do seba chleba s masťou kvalitne posolený, colu a neodolala som ani melónu. Trošku som si sadla, asi na dve minúty, kým som dopĺňala zásoby, ale vojaci už zase odchádzali, tak som sa ponáhľala aj ja. Kúsok neskôr v lese pramenil potôčik, tak som sa celá pooblievala a osviežila. Strašne bolo horúco. Namočila som si buffku a svetlou stranou von, som si ju natiahla na hlavu. Veľmi dobrý nápad toto :) Síce mi zdrhli vojaci a spol., ale za to osvieženie to stálo. Za kopcom prišla zase asfaltka. Horúca, nudná, nudná, nudná asfaltka. A pri nej takýto rybníček..
Hľadala som nejakú dieru v plote, no nedalo sa tam dostať :) Vojakov som mala stále na dohľad, ale na rovinkách boli rýchlejší. Tu a tam som sa míňala s ostatnými stovkármi.
Mnohí už vyzerali, že majú dosť, krívali. Starší pán s obviazaným kolenom to mal namierené už len po najbližšiu kontrolu..No nič povzbudzujúce. Niekde pred Hrušovom som po hroznovom cukre chytila druhý dych a obehla vojakov, aj pár iných ľudí a dobiehala ďalších. Prišiel čas aj na banán z prvej občerstvovačky. Prešla som aj cez kopček Javor a nasledoval dlhý zostup. Strašne dlhý. Bola som unavená, vyšťavená, na pokraji síl. Navyše som šla dole, čo by sa dalo teoreticky behať, ale nešlo to. Bola som zničená. Strašne som túžila po pive. Ten debilný ionťák z vaku, mi už liezol hore krkom, nechcela som ho piť. Prečo som si do hydrovaku, kde mám jediný pitný zdroj dávala tú oranžovú žbrndu? Och, ako by som si dala teraz čistú studenú pramenitú vodu...
Dobehla ma partia 3 chalanov a spolu sme došli k "brodu" cez potok. Vedela som, že tu bude treba prejsť cez potok. Lenže tento potok bol celkom vysoko a cez ponorené, šmykľavé kamene som teda nemala v pláne ísť. Obzerala som sa teda po nejakom užšom toku, že preskočím, keď som zbadala strom prevalený nad potok. Bez rozmýšľania som po ňom prešla.
Na druhej strane som sa takmer vrhla do potoka. Skoro som sa z neho aj napila, aj sa v ňom okúpala, taká som bola vyšťavená. Ešte kopček hore. Ani neviem, nepamätám sa na veľa z toho úseku. Išla som a išla som.
Zase sa tam zjavila asfaltka, zase som sa snažila ísť po tráve čo sa dalo. Už ani nie kvôli štuplom , ako kvôli tomu, že po mäkkej tráve to bolo oveľa príjemnejšie. Nevládzem. Musím si dať pivo. A niečo normálne na jedenie, sladké nemôžem ani vidieť.
K7 - Jedľové Kostoľany - 55 km - (čas 17:46)
Mám pocit, že som tam došla z posledných síl, ako zombie. Vidím Birell, beriem. Vidím ľudí jediacich cestoviny !!!! Objavujem velikánsky hrniec cestovín a vedľa neho prílohy. Na kukuricu, či olivy sa neodvažujem, tak si dám len pol misky cestovín, syr, kečup a kvalitne posolím.
Pomaly papám a zapíjam pivom. Dopĺňam vodu, nech zriedim ten ionťakový sajrajt. Smskujem s priateľmi a zisťujem, že Molčanovci sú riadny kusisko predo mnou. Škoda :( Prichádzajú vojaci, policajt aj Scott s vážnymi tvárami. Koniec srandy, tiež majú dosť. Poberám sa ďalej. Cítim sa uchodene, ale oveľa lepšie! Ja som vlastne bola hladná a pri tom som hlad vôbec necítila! Pár desiatok metrov za občerstvovačkou si spomínam, že som si chcela zobrať niečo slané na cestu. Aj som sa zamyslela, či sa vrátim, ale do Veľkého Poľa je to menej kilometrov ako sem, to zvládnem!
Niekto ide predo mnou, ale za každou zákrutou sa mi viac stráca.
 |
| výhľady ponad Jedľové Kostoľany |
Za sebou zaznamenávam pomaly sa približujúci hlasný rozhovor. Trnaváci, aspoň ja som ich tak nazvala. Na Brezovom štále mi ukazujú pitnú vodu a ja si rozrábam magnézium. Tabletka so mnou už prechodila celý rok, takže sa vo vode rozpúšťa veľmi uvážene.. Snažím sa držať s nimi krok a zároveň nevylievať, ale nejde to. Nechám ich teda ísť a kým tableta slabo šumí a nikto nie je naokolo, využívam vzácnu chvíľku na potrebu. Týmto počinom som sa vzdala spoločnosti na nasledujúcich pár km. Prichádza tma. Som v lese, takže vyťahujem čelovku. Niekde v podvedomí sa mi vynára úvaha, že ja sa vlastne po tme v lese bojím. Momentálne ma ale skôr zaujíma, či Trnavákov ešte dobehnem, veď sú len kúsok predo mnou a vojaci určite budú každú chvíľu za mnou. Prichádzam na asfaltku a okolo mňa prefrčí nejaké vozidlo. Nasadzujem reflexné pásky na ruku a nohu v domnení, že to je už tá cesta neviem koľkej triedy do Velkého Poľa. Smskujem s priateľmi, asfaltka je očividne nová, tak nemusím sledovať terén pod nohami. Žiadne ďalšie auto však nejde. Tma jak v rohu a nebo naľavo osvetľujú tiché blesky. Nepríjemný pocit. Červená značka na stromoch pri ceste vyzerá, akoby schádzala do lesa. Aj nejaké reflexky akoby tam boli ... Do riti! Mam ísť do lesa, či čo? Chodím 5 metrov späť, 10 ďalej, stresujem asi 30 sekúnd. Sleduje ma pár reflexných očí. Pozriem GPS, OK, idem správne, značka ide po ceste. Kráčam si teda ďalej, občas aj niečo zanôtim. Rozmýšľam, ako blízko sú nejakí ľudia a či budem trápna, keď si tu budem pre istotu vyspevovať. Keď sa však ozve zašušťanie celkom neďaleko v húštine, ozvem sa pevným hlasom: "Tu idem ja!" a pridávam aj "Tady jdu já! akoby povedala Eliška". Radšej už nechcem riskovať, tak si pustím IMT Smile z mobilu nahlas a spievam s nimi.
Asfaltka končí a nasleduje 45 minútový klesák na Penhýbel. Poteším sa, že pôjdem zase po mäkkom, keď sa mäkké zmení na mokré a terén začne byť riadne premočený potôčikmi, blatom... No nič, kdesi v polovici "som už za vodou" a už neriešim, lebo nohy mám úplne mokré.
Vidím svetlo, počujem psa, vidím auto! Hurá, civilizácia! Do konca aj nejaká miestna zábava sa tu koná. Och, človek hneď pookreje :) Sama po tme som išla približne dve hodiny a celkom mi tej zábavy stačilo.
Rázcestník Penhýbel reflexne bliká vo svetle mojej čelovky a zisťujem, že až tu je tá cesta neviem ktorej triedy, kde treba byť viditeľný. OK, ja už som. Fotím heslo na rázcestníku (K8) a snažím sa nevšímať si tabuľu ohľadom medveďov. Táto asfaltka nie je nudná. Tu treba kloniť hlavu hlboko dole, aby som nesvietila vodičom do tváre, rovnako aj oni tlmia diaľkové svetlá, keď ma zbadajú. Začína pršať. Je to len také jemné mrholenie, viem, že to prestane. Po chvíľke však príde už naozajstný dážď. Zastavujem na krajnici, vyberám moju novú TNF bundičku a na sekundu sa obávam, či mi kapucňa nezakryje čelovku. Nezakryje. Je veľmi teplo, takže odzipsuvávam otvory pod pazuchami, aby som sa zbytočne nepotila. IMT smile hraje aj tu. Ešte som nešla takto po tme po ceste, reflektory áut osvetľujú smetie za zvodidlami. Strašne veľa bordelu, na to do akej malej dedinky idem. Už vidím pouličné osvetlenie, vypínam čelovku a hneď sa aj ocitám na ďalšej občerstvovačke.
K9 - Veľké Pole - 72 km (čas 21:22)
Zase mám dosť. Cítim sa fyzicky veľmi unavená. Jeden z dobrovoľníkov na kontrole ma osloví menom a ja spoznávam Mária, s ktorým sme chvíľu spolu bežali na Rýchliku ZB. Ani neviem ako a získavam súkromného asistenta na tejto kontrole. V momente mám pred sebou polievku, len čo si ju zaželám, ani vstávať nemusím. Nealko pivo tu nie je, ale doniesol mi radler :) Sŕkam vlažnú, ale veľmi dobrú polievku, zajedám chlebom s masťou. Všetko mi to ide veľmi pomaly a neisto, lebo ma trasie od únavy a vypätia. Sledujem pohľady, ktoré vravia, že vyzerám hrozne a že tu končím. Moje ľavé stehno je napäté na maximum a totálne stuhnuté. Masírujem, trasľavo jem, rozprávam sa. Pritom sledujem ľudí, ktorí tu sedia. Posledný, čo pokračoval, odišiel chvíľu po mojom príchode. Ľudia, ktorí prichádzajú po mne väčšinou končia. Prichádza Katka s Daliborom. Snažím sa s nimi dohodnúť na spoločnej púti Vtáčnikom, ale nejak nie je vôľa. Myslia si, že ma budú zdržiavať. Milé :)
No nič, je 22:00 hod a ja už nechcem ďalej čakať. Opatrne vstávam, ale párkrát sa mi noha skoro podlomí, kým to rozchodím okolo lavičky. Katka s Daliborom tiež zachvíľu vyrazia, tak ma dobehnú. Na kontrolu prichádzajú vojaci, policajt aj Scott. Vyzerajú asi ako ja. Mário mi nabalil ešte pár slaných krekrov - vďaka ti zato Mário, zase by som na to zabudla. Medzitým prestalo pršať a prišla hmla. Odchádzam.
Za pár minút sa za mnou objavuje čelovka a pomaly ma obchádza (nemôžem použiť termín obieha) čech. Opýtala som sa ho, či nepôjdeme spolu, ale vraj ide už veľmi pomaly a nezvláda klesáky... Na čo mu vravím, že to už v tejto fáze nikto. Pokračujeme teda ďalej. On sám a ja za ním. Ide sa mi super, polievka, radler a masáž mi dodali energiu. Čech sa zrazu zastavil a preliepal si tejpy, či čo... Tak som šla smelo dopredu, že pôjde za mnou. Neviem, či prešlo toľko času, alebo som sa len pričasto obzerala, ale dlho žiadne svetlo za mnou nebolo. Keď som konečne nejaké zbadala, bola to Katka s Daliborom. Na to akým ležérnym tempom vraj idú, ma obehli pomerne rýchlo a čoskoro som už ich svetielko nevidela. Zostala som sama. V tme a hmle. Bola som smutná a nahnevaná, že ma tam nechali, samú. Ale nezakričala som na nich, či sa so mnou nepotrápia aspoň hore na Vtáčnik. Nechcela som ich zdržiavať. No nič, darmo budem zúfať. Hmla hustla. Musela som napínať zrak, aby som dobre videla pod nohy. Trochu aj pršalo zase. Vietor pofukoval. Na to, aký som bojko, som to zvládala dosť dobre. Kým som nenatrafila na rozdvojku ciest a ani značka, ani reflexka, ani fáborka, .. nič. Skúsila som vľavo, no zachvíľu som si všimla, že chodím po lístí a konároch. Veľmi rýchlo som si dala čelom vzad a pokračovala už po správnej ceste. Celkom kvalitne mi lepilo, ale nemohla som sa tomu poddávať, musela som pozorne pozerať pod nohy, snažiť sa ísť čo najrýchlejšie (vliekla som sa) a sledovať značenie. V tej hmle bolo značenie dosť nariedko, takže naozaj celé moje vnímanie, myslenie a bytie sa sústredilo len na hľadanie značiek, reflexiek, fáboriek. Chodili mi smsky od priateľov, ale nemohla som sa nimi zaoberať. Aj Dano písal, že už s Tomim cestujú do KE. Dovtedy som sa aj snažila ísť čo najrýchlejšie, ale keď ma v cieli nikto nečakal, tak som to tak nejak podvedome vzdala. Už som sa neponáhľala. Znovu som si pustila IMT Smile, nech sa necítim taká opustená.
Reflexky a fáborky ma zaviedli dakde do lesa. Začalo to klesať, značenie žiadne, lístie pod nohami. Zľakla som sa, obzerala som sa na všetky strany. Predstavivosť fungovala na plné obrátky. Chodila som hore dolu, hrešila a nadávala, "čo ja tu do frasa robím?! Čo bol toto za blbý nápad?! Kua!" Nervy napäté na maximum a zrazu čelovka. Spamätala som sa a kričím: "Nechoď za mnou, nie je tu značka." Ozvalo sa mi niečo maďarskou angličtinou, tak sme sa spolu s maďarom po anglicky dostali späť na značku. Poprosila som ho, či by mohol ísť chvíľu so mnou, resp. občas na mňa počkať. A on povedal áno. Bola som mu veľmi vďačná, lebo som nutne potrebovala aspoň chvíľu pocit, že nie som sama. Vtedy ma to nenapadlo, ale teraz si myslím, že to bol určite on, koho moje cestoviny nasýtili :)
Na najbližšom rázcestníku mi ponúkol dačo červené energetické. Neviem čo to bolo za miesto, ale myslím, že ešte hodina a pol na Vtáčnik. Veľmi ma to sklamalo. Myslela som si, že ten Vtáčnik dám za menej ako 4 hodiny (čo je turistický čas), ale to by som musela ísť s niekým. Sama som riešila iné veci ako rýchlosť. Maďar dodržal slovo a často sa obzeral, dvakrát ma aj chvíľu počkal. Ten jeho energeťák ma na pár minút nakopol, alebo to bolo spoločnosťou? a celkom svižne som šlapala. Neskôr sa mi však ospravedlnil, že ma nemôže čakať, lebo dostáva kŕče, tak som mu poďakovala a popriala veľa štastia. Netuším ako vyzeral, ani kto to bol. Bolo to také anonymné čelovkové stretnutie pod Vtáčnikom :) Pri rozlúčke ma však ubezpečil, že už som skoro na vrchole. A tak keď som sa začala štverať na ďalšie skaly a zbadala som rázcestník, rýchlo som pohľadom pátrala po vrcholovej knihe. Pri nej malo byť heslo. Nikde som ju však nevidela. Na rázcestníku stálo Kláštorná skala. Ešte polhodinu na Vtáčnik. Neeeeee!!!! :´( Normálne som sa tam rozplakala. Fňukala a nadávala som asi 3 minúty, ale musela som prestať, lebo za mnou zablikala čelovka. Čech. Ponáhľala som sa teda dopredu, nech mám čo najdlhšie spoločnosť. Ak sa to roztrasené nemotorné paličkovanie po klzkých balvanoch dá nazvať náhlením. Kým som sa jak starenka o paličkách snažila nepošmyknúť, čech ma obišiel a stratil sa mi. Zase sama :( Ja ani neviem, ako som prešla tú polhodinu na vrchol. Nadávala som jak pohan a zase raz som rozmýšľala načo sa ja trepem na tieto stovky. Už nikdy na nič také nepôjdem a už vôbec nikdy neprídem na Ponitriansku 100ku!
Zrazu som bola na vrchole Vtáčnika. Nebola tam hmla. Boli tam dva stany. A vrcholová kniha a pod ňou heslo (K10). Prestala som nadávať, veď v tých stanoch možno niekto spí. Bolo 02:30 ráno. Neďaleko som začula medvede. Bručali statočne. Keby som sa mohla posrať, tak sa mi to asi stane. Odovzdane som si to namierila po cestičke rovno k tým zvukom. Ešte šťastie, že cestička zrazu skončila a mňa napadlo, že by som sa aj mohla pozrieť na rázcestník, kam to vlastne mám ďalej pokračovať. Mala som ísť úplne opačným smerom. Už cestou hore ma zmáhala únava a vedela som, že budem potrebovať celú svoju pozornosť na zostup, tak som si dala Guarana shot s cofeinom. Bola som riadne priposratá z toho bručania, Zavolala som Mirkovi, že už som hore a že sú tu čudné zvuky a ja sa bojím. Mirko sa zasmial, povedal "Marcelka, kľud, to sú určite jelene." Vedela som, že sa mi bude smiať a že ma to naštve. Povedala som si, radšej nasratá, ako pokakaná a snažila sa čo najrýchlejšie zísť dole, zase po balvanoidných skalách.
Tak som šla dolekopcom. Zase v hmle. Tie fáborky boli všeobecne strašidelné, ale občas boli zákerne umiestnené pri zemi a tvárili sa ako malý biely pes. Do jednej som aj pichala paličkou, že či fakt.. Hustá hmla. Spoločnosť mi robili na striedačku turistická značka, reflexka, fáborka. Tak som ich z nudy oslovovala, pomenúvala. Nie nerozprávala som sa s nimi, len som ich komentovala :) Celkom blízko sa ozval aj diviak. Mám pocit, že som aj videla jeho obrysy, ale zase raz som s istotou zahlásila Eliškine: "Tu idem ja!" a neprotirečil.
Neuveriteľne dlhých 5 km. Či už kvôli strachu, či preto, že za normálnych okolností je to krátky úsek. Až som sa zľakla, či nemám halucinácie, keď som konečne zbadala blikačky a svetielka.
K11 - Jarabá skala - 91 km - (čas 4:10)
Boli tam vojaci. Nie tí z trasy, ale dobrovoľníci na kontrole. Aká radosť, že ľudia! :) Mne sa huba nezavrela a oni boli vďační za také oživenie. Síce nemali colu, ale dostala som vifonku a úžasný čaj!
Zjedla som krekry a posedela dobrú polhoďku. Za mnou došiel ďalší maďar. Spoznala som v ňom pána spiaceho na každej kontrole na Javorníkoch. Trochu sme aj s vojakmi pospeakovali a práve včas sme sa poberali ďalej, lebo sa blížili ďalšie svetielka. Na tejto kontrole nebolo veľa miesta na sedenie, tak sme chceli, aby sa aj tí ďalší cítili pohodlne. Bol to Scott s policajtom, ale už som sa ponáhľala dolekopcom za maďarom. Márna snaha. Ušiel mi. Tak som si vykračovala zase sama zahmleným lesom.
Každú chvíľu som očakávala svitanie. Na nebi sa už čosi črtalo a za mnou sa zjavili policajt aj so Scottom. Pár kilometrov sme šli spolu. Scott bol strašne rozbitý, aspoň sa tak tváril - policajt sa zdal byť v pohode, ale hlavne obaja obdivovali, ako si v pohode kráčam, že mi nič nie je. Milé :)
Veď ani nebolo, len som bola už celkom dosť unavená. Taká noc plná stresu a hmly dá zabrať. Stretli sme nejakého pána na aute, ktorý vravel, žeby sme sa tam nemali pohybovať, lebo tam poľovníci poľujú. A čo teraz? Aspoň, keby nám odvoz ponúkol kretén, darmo ma tu bude teraz niečim strašiť, keď už je vidno.. Chalani nejako zaostali. Alebo som zase raz chytila druhý dych a šlapla do toho? Čakala som minimálne ešte jeden kopčúrik, keď som zbadala ľudí a stany.
K12 - Velký grič - 99 km - (čas 7:02)
Dvaja chalani okolo ohňa, jeden v stane. Dostala som teplý čajík všetkých chutí a kus dobrej nálady :) Dali mi inštrukcie ako ďalej a viac som sa nezdržiavala.
Nasledoval miestami prudký, veľmi rozbahnený a kĺzavý zostup.
Scott s policajtom ma obehli. Behom prosím pekne :) Z posledných síl dali asi. Blato skončilo, začala panelka. Prečo ma nikto nepripravil na panelku na záver? Kašlať na blato, ale ten panel pochoval moju morálku, radosť aj nadávky. Už bol zo mňa stroj. Nekonečné boli tie dva či tri kilometre do cieľa.
 |
| ohliadnutie sa na Veľký Grič v opare |
Po panelke prišiel asfalt a a zrazu začínali fáborky hustnúť a predo mnou sa zjavila budova gymnázia. Budova, kde je cieľ.
CIEĽ - Handlová - 105 km - (čas 8:31)
V cieli som Radovi vynadala za asfalt, uchmatla si nealko pivo a išla si sadnúť. Vedľa mňa na zemi ležal ubolený a nariekajúci Scott. Zistila som, že sa volá Oliver a že je ortopéd. Že je to jeho prvá stovka a že chudák, celý čas presne vedel, čo ho bolí a čo mu to spôsobí do budúcnosti.
Policajt bol v pohode a pár minút po mne dorazili aj vojaci.
Opláchla som sa v umývadle a rozhodla som sa ísť domov až autobusom o 13:20, lebo ten šiel priamo do KE, bez prestupov. Reálne totiž hrozilo, že zaspím. Pojedla som zvyšné cestoviny, síce už len so soľou, ale že jaké dobré boli! :) Pobudla som teda pár hodín v cieli, pokecala, rozjímala a čakala na odchod.
Cestou na autobusovú zastávku som stretla Molčanovcov, ktorí šli na vlak. Bez dlhšieho rozmýšľania som to otočila a išla s nimi. Mali sme síce dva prestupy, ale spoločnosť bola viac ako vítaná. Sama som už bola dosť. Cestou som pospala dokopy asi 2 hodinky.
Nasledujúci týždeň mi uprostred čela žiaril - sťaby hviezda zlatá - otlačok od čelovky.
Aby som tak skoro nezabudla.
Akoby som mohla... :)
ha-ha, fajn clanok, tu je moja verzia: http://aviatik.info/modules.php?name=News&file=article&sid=243
OdpovedaťOdstrániť