Záver sezóny je tu. Každý o tom hovorí, píše a predsa mnohí tomu nechceme veriť.
Patrilo by sa teda uzavrieť "rok" nejako slávnostnejšie, tak prečo nie oslavou narodenín?
A rovno organizátora najpočetnejších ultra trailov na Slovensku - Rada. Aj on sám poňal túto akciu ako narodeninovú párty.
Nad darčekom som uvažovala nejaký ten deň a takmer som skĺzla do sladkého klišé, keď sa mi ozval Mário, či mám niečo pre Rada na narodky.. Rýchlo sme sa dohodli na poukážke od www.behnaboso.sk a ja som bola spokojná, že darujem niečo praktické a nie kravinu. Vtipné bolo, keď sa nasledujúci deň ozvali priatelia z BA, či sa nezložíme spolu na v podstate rovnaký darček. Nie. Viac darčekov, viac radosti :)
Cesta do Bratislavy vlakom nebola ničím zaujímavá. Len tá krásna príroda na Slovensku v tomto období, mi nedovolila zobrať knižku do rúk. Podcenila som dĺžku cesty, aj moju pásomnicu a zobrala som si len banán a Milu. Nejaká pani vytiahla chlebík s maslom a redkvičkou.. skoro ma žalúdok rozožral zvnútra. To sme už mali 45 minútové meškanie a čas večere bol násilne oddialený! Ešte aj bus zo stanice odišiel 3 minúty pre mojim príchodom. Trpezlivo, počas troch cigariet vedľa stojaceho mladíka, som čakala. O pol ôsmej sme už s kamoškou Heniou, u ktorej som prespala, vymetali potraviny. Konečne som jedla. Pokecali sme, popili a ani neviem ako odbila polnoc.
Budík o 4:45 odštartoval môj prvý boj toho dňa. Nie, nešlo o vstávanie, to zvládam dobre. Ale natrieskať do seba celého flapjacka za hodinu, spolu s kávou a čajom, je pre mňa ťažké, no zároveň nutné. Keď sa mi už dvíhal žalúdok, prestala som. Zostal už len kúsok.
Na štart ma viezol Mário. V aute som si spomenula, že turistické paličky som nechala úhľadne opreté o žehliacu dosku u Heni. Veľmi som sa na nich spoliehala po skúsenostiach s napadaným lístím a blatom z Čergova. Ale Mário je jednoducho Mário :) V aute mal paličky, ktoré on nepotreboval, lebo nešiel na trasu, len na občerstvovačku.
V kultúrnom dome v Dúbravke, kde bol štart, sa už zišlo pár desiatok ľudí.
 |
| KD Dúbravka, vysvetľovanie trasy |
Vypočuli sme si pár upozornení z trasy, z ktorých som nepočula viac menej nič. Rado oficiálne dostal darček od kamošov a minútou ticha sme si uctili pamiatku Vlada Švancára a jeho kamaráta,ktorý nedávno zahynuli v Himalájach.
Nejako som sa zdržala na záchode a upevňovaním návlekov, keď som počula z vysielačky Radov hlas, že o tri minúty štart! Poponáhľala som sa teda a kým som dobehla na neďaleké parkovisko, počula som štartovací výstrel. Tak som plynule pokračovala ďalej :)
 |
| štart |
Mala som trochu obavy z celej tej neznámej trasy. Oveľa väčšie ako obyčajne, pretože som očakávala všelijaké cik-caky po lese i po meste. A predsa len, neznáme prostredie..
 |
 |
| výškový profil |
Rýchlou chôdzou som sa dostala za Ľuba Okrúhlicu a počúvala jeho english conversation s niekým. Keď sa mi zdali už pomalí, predbehla som ich. Čudný pocit, to vám teda poviem, predbehnúť niekoho takého. Rozmýšľala som, či nejdem príliš rýchlo, či nepreháňam.. Boli naobliekaní, ako koniec koncov všetci, okrem ultra rýchlych bežcov a mňa :) Ale mne bolo teplo. Na východe bola väčšia kosa, keď som odchádzala, tam by som v trištvrťákoch asi prišla o krvný obeh...
Krásnym zahmleným spiacim mestom a neskôr lesom, sme došli na prvú kontrolu. Len tak, na asfaltke, bez rázcestníka - Dúbravská hlavica.
 |
| K1 - Dúbravská hlavica |
Tá obnášala len nálepku a hneď sme šli ďalej. Až kúsok za ňou bol rázcestník k tomuto miestu. Veľmi príjemným terénom v stále zahmlenom lese sme prebehli okolo kontrolných hesiel na rázcestníkoch. Vyšli sme kdesi nad Sandberg, aby sme potom zbehli dole a mohli sa kochať nádherným pohľadom na zahmlený kopec piesku...
 |
| Sandberg v hmle |
 |
| lesík medzi Sandbergom a Devínom |
Aj som zabúdala sledovať terén pod nohami, tak tam bolo krásne. Veľmi príjemne sa mi bežalo celých tých 11 km až po prvú živú kontrolu a zároveň celkovú K4. Tam ma milo privítali Rado aj s Máriom a Jankou, mierne vymrznutí, ale vysmiati :) Ďalej trebalo prejsť nejakými uličkami a veľmi sa mi páčilo, ako sme to mali v itinerári poznačené. S mottom "dôveruj svojmu organizátorovi" - že vpravo je vpravo, aj keď o ulicu ďalej - som sa úspešne vymotala. Cez Úzky les nás cesta viedla zase späť na Dúbravskú hlavicu. Pršalo a mne sa už občas stávalo, že som nebežala aj keď som mohla. Konečne rázcestník. Hm. Mala to byť Dúbravská hlavica a mala tu byť kontrola.. Ale nie je na ňom ani názov miesta ani kontrolné heslo. Nie sú na ňom ani smery na Švábsky vrch a Jezuitské lesy, kam mám pokračovať. Do rici! Ďalej mám isť po červenej, ale tá ide dvoma smermi a oba som už prešla cestou sem. No, lebo sa spolieham nato, že Radove akcie sú skvele značené a pretrasované ... Drahocenné minúty sa míňali a závidela som domácim, keď ma napadlo, že veď ja mám GPSku :) Po chvíľke som sa dopátrala, že mám pokračovať vpravo, smerom akoby do Dúbravky. Pobehla som teda a za minútku som bola naspäť na ceste, kde boli dve dámy, ktoré som už poznala z prvej kontroly a pred nimi bola ceduľka K6. Bože, ja som debil! Kontrola, ktorá sa volá rovnako ako nejaká predchádzajúca, bude asi aj na rovnakom mieste, že?
Zobrala som si chlebík s nutelou a pokračovala smerom vyznačeným fáborkami. Bežkala som si, cupitala. Poznačila som si heslo z rázcestníka Jezuitské lesy a ďalej sa malo ísť na Karlovu Ves, Kútiky. Presne takto sme to mali v itinerári. Do Karlovej Vsi však išla modrá značka a na Kútiky červená. A nešli po rovnakej cestičke. Medzi nimi bola značka nejakej snehovej vločky (to bude isto nejaká bežkárska) a pod ňou fáborky, aké sme aj my mali celou cestou, ale tu boli krásne upravené do šípiek. Waaau, sa teda Rado vyhral so značením. Takto vyznačená trasa išla po modrej značke a keď sa aj od nej odpájala, nedbala som. Výborne sa mi behalo. Prebehla som cez asfaltku, kde bola natiahnutá výstražná páska, aby ľudia nebežali po nej, ale oproti do lesa. Tento prechod strážili dve násťročné slečny a navigovali ma správnym smerom. Hm, nezapadali mi celkom do bežného obrazu Radových dobrovoľníkov, najmä nie s tou kabelkou na zemi, ale čo už, dobrovoľníkov treba. Zbehla som dole briežkom a vybehla hore. Zase tá asfaltka. Zase ma pásky navigovali do lesa oproti. Ale už sa mi to značenie zdalo také príliš pretekárske a málo ultratrailové..
Začala som šípiť, že tu asi nie som správne. Z pretekárskeho značenia vybehla pani so psom a mne došlo, že toto je nejaký iný pretek. Do prčic! Boli tam nejaký ľudia, tak som sa ich spýtala, či tie fáborky na stromoch sú ich. Pani na mňa doširoka otvorila oči, fa...čo? OK. Priznala som si porážku a skúsila znova hľadať pochopenie v GPSke. Modrá značka išla po asfaltke, na ktorej som stála a šla rovno do Karlovej Vsi. Fayn. Ale čo tie Kútiky? Bežec, ktorý cupital okolo, mi potvrdil modrú mieriacu do Karlovky, ale o Kútikoch nevedel ani že existujú. Znova som zazoomovala GPSku a zistila som, že modrá s červenou sa v Karlovke síce nestretávajú, ale sú blízko seba. Tak to skúsim.
V Karlovej Vsi som dobehla na koniec modrej značky. GPS naznačovala, že na druhej strane cesty by mala byť červená značka a dokonca vraj aj Kútiky!
Dvakrát som prebehla cez hlavnú cestu, lebo som si nevedela správne otočiť GPS.. No skúste sa orientovať, keď ste v strese. Potom som sa začítala do itineráru: ... za nadchodom doprava a potom doľava cez parčík ... Hmm, veď tam vľavo je nadchod! Snáď to bude ten správny. Znova som prebehla cez hlavnú cestu a zamierila k nadchodu. Neuveriteľné! Stál tam rázcestník Kútiky. Veľmi ma potešilo, že mi nebude chýbať heslo a že som zase v hre :) Precupkala som cez Karlovku, Líščie údolie, cez lesík.
 |
| v meste je lepšie značiť sípkami na zemi, tie ľudia nestrhnú |
Vynorila som sa v Mlynskej doline, kde panoval čulý ruch ako počas pracovného dňa a nie pokojnej soboty...
Skoro ma porazilo, keď na mňa vyletel rozzúrený yorkshir milo sa usmievajúcej slečny. No ja som sa teda neusmievala. Kontrolné heslo na zábradlí som nenašla, pretože som si neprečítala, že má byť na zábradlí. Čakala som rázcestník.
Nasledovala najstrmšia ulica, po akej som kedy išla. A o niečo neskôr kontrola v Horskom parku.
 |
| Korabinského ulica |
 |
| K11 - Horský park "Urbaníkovci" |
Na kontrole som nepohrdla chlebíkom s pomazánkou. Banán som odložila do vrecka na neskôr, colu do ruky v eco-ultra-poháriku a pokračovala som ďalej. Dolekopčeky a správne naklonené rovinky som cupkala, ale stále častejšie som chodila aj to, čo by bolo lepšie behať. Niekde v kolene vzadu ma pobolievali šľachy, ale takým občasným kŕčovým spôsobom. To ten yorkshirský zrmd. Stiahlo mi všetky šľachy, keď na mňa vyletel. Táto bolesť pre mňa však nebola nová, už sa mi to stalo, hlavne na Čergove to bolo cítiť.
Pri Červenom moste, kde ma potešilo kontrolné heslo (RUD100) sme prudko stočili smer a pokračovali červenou na Klanec. Túto cestu som už poznala, aj keď v opačnom smere, z Rýchlika ZB. Momentálne horekopcom mi to prišlo menej náročné. Trochu som sa tam predbehovala a tlačila na tempo so štvoricou chalanov. Takto spolu-nespolu sme vyšli až na Kamzík (inak faynové šlapaníčko), kde som sa zvítala so Slavom Gleskom, zjedla 3 chrumky a napila sa trochu ionťáku. Fakt len deci a nebol oranžový :)
Nasledoval zbeh na Peknú cestu, počas ktorého sme mali ďalšiu heslovú kontrolu. Rázcestník tam bol. Aj heslo na ňom. Ale názov rázcestníka nie. Na Peknú cestu ukazoval ďalej po čevenej. Tak prečo je tá fáborka umiestnená na strome, ktorý je skôr na žltej značke? Dokonca aj itinerár vraví pokračovať po žltej. Ale na rázcestníku sa pri žltej značke nepíše nič o Peknej ceste! Trošku GPS-zoomu a bolo to jasné "dôveruj svojmu organizátorovi" - ide sa po žltej. Zachvíľu ma dobehli tí štyria chalani. Jasné, že šli po červenej. Ach cítila som sa tak múdro a uvedomelo.
Veľmi behateľný dolekopec na Peknú cestu sa konečne skončil a bola som na kontrole. Tam bol Mário. Nohy už aj unavené a bolestivé. Chvíľu som pobudla, zjedla pagáč, vypila trochu nealko piva a keď mi začala byť zima, pokračovala som ďalej. Nasledovala strašne dlhá, nudná asfaltka. Otupene som viac menej len kráčala na Spariská. Občas som aj zahliadla chalanov, lebo sa im čosi nezdalo na trase, ale keď sme si potvrdili, že sme správne, zase mi odbehli. Kurňa, aj ja by som mala behať. Bolesť cítim aj pri chôdzi a behom budem aspoň rýchlejšie v cieli. Odbočka, kde sa delila trasa 50tky a 100vky ma neprekvapila. Jednak Mário vravel na občerstvovačke, že tam máme ísť doprava, jednak som ráno výnimočne zaregistrovala pasáž práve o žlto-čiernych fáborkách pre 50tkárov pri rozdelení trás .
Následujúce kilometre boli dosť utrpenie, ale behala som čo sa dalo. Čakali nás už iba heslové kontroly a ich pamätanie v správnom poradí ma udržiavalo pri vedomí. Trasa bola krásne značená. Zvlášť sa mi páčili úseky, kde sme sa stretávali so stovkármi. Dobré značenie skončilo na námestí A. Hlinku, kde skončila značka a malo pokračovať vlastné značenie, no nič tam nebolo. Tentokrát to už vyzeralo, že fakt budem musieť Radovi volať, no došli chalani, ktorých som predbehla nedávno a oni už z predchádzajúceho roka zhruba vedeli kadiaľ ďalej.
Do cieľa som došla s celkovým časom 8:30, tipovala som sa na 9 hodín, takže asi dobre. Nejako mi to bolo jedno. Hlavne, že už som tam bola a už som nemusela nikam chodiť. Opláchla som sa, prezliekla a párty sa mohla začať :)
 |
| v cieli |
 |
| Rado nahadzuje priebežné výsledky na net |
Vítanie postupne prichádzajúcich 50tkárov a 100károv, rozprávanie sa s ďalšími účastníkmi. Stále sa niečo dialo. Pilo sa pivko aj pálenka, zajedali sa chlebíky s pomazánkami. Neskôr došiel Mário, narobil misu ovocia, poriadok na stole a neskôr aj vývar, ktorý mnohých posilnil.
 |
| kuchár Mário |
Bolo niečo po siedmej večer a začali sa tipovačky, kedy príde prvý 100kár, keď zrazu dobehla Silvia Petrjánošová. Vysmiata ako vždy. Stovkárka. Žena! A prvá! Stále mám z toho zimomriavky. . Navyše bez čelovky... Úžasná! Tlieskali sme a jačali a tlieskali a znova.... Veru, oslava, ako má byť :)
Postupne poprichádzali ďalší, účastníci aj gratulanti. Najväčšiu zábavu asi rozprúdili naši maďarskí kamaráti, ktorí hlavne preverili anglické slovníky nás všetkých, vrátane seba. Dodnes sa smejem, keď si spomeniem, ako sme im hruškovicu ponúkali pod názvom plum. V každom prípade je pre mňa stále potešením na takýchto akciách sledovať, ako sa ľudia z rôznych krajín vedia dohovoriť, dohodnúť aj nasmiať (tí UTMB dobrovoľníci, ktorí nevedeli po anglicky vo mne proste zanechali stopu).
Nie je nič lepšie ako stráviť noc, keď sa čas vracia o hodinu späť, s priateľmi, či rovnako ultra postihnutými ľuďmi :) Potiahla som bez spánku až do rána do šiestej. Jasne, bola som ospalá, ale trebalo pomôcť, aby príchodiaci mali všetko, čo potrebujú a mohli si konečne oddýchnuť. Navyše som si sľubovala spánok vo vlaku cestou domov. To som sa však trochu prerátala.. Spala som len niekde okolo Žiliny a potom až doma, ale že zaslúžene :)
Takto na záver sa chcem poďakovať Radovi, že sa dal na organizovanie ultratrailov. Všetkým dobrovoľníkom, ktorý nás na občerstvovačkách obskakujú s neustálym úsmevom a ochotou. Chcem sa poďakovať Máriovi, vyzerá to tak, že vždy keď sa stretneme mi nejako pomôže :)
A ľudkovia, priatelia, ktorí mi počas tohto roka prišli do života, veľmi sa teším z týchto nových priateľstiev a verím, že mnohé sa prehĺbia a pretrvajú!
♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára