 |
| prípravy na štarte |
 |
| Pety mi sľubuje, že pobeži so mnou :D |
 |
| vysvetľovanie trate |
 |
| profil trate |
 |
| behnaboso.sk |
 |
| tato partia na nás dávala pozor |
 |
| štart |
 |
| štart z pohľadu posledných. no čo, mi pristane vraj ten batôžtek :) |
 |
| uzatvárame dedinský úsek |
Načo je dobrý tento úvodný beh cez pol dediny? Okamžite sa ocitám na chvoste všetkých bežcov. Nielen dobrovoľne, ale tieto úvodné behy dlhšie ako pár metrov - akože show - toto ja nemusím. Prechádzam do chôdze, keď konečne zahneme za dom a žiadny organizátor ma nevidí. V bruchu mi žblnkoce až bľaboce. Raňajky už pošli. Rozmýšľam, či to chalani vedľa počujú tiež a že ako ďaleko je tá prvá občerstvovačka.. Šesť, či sedem kilometrov? Koľko času mi zaberie rozopínanie a hrabanie v batôžku?
 |
| krásna krajina |
Bežci sa mi strácajú z dohľadu. Slabo popŕcha, keď vchádzam do lesa. Stupáčiky hore mi idú celkom namáhavo, ale nebudem sa predsa zdržiavať a vyberať tyčinku. Za chvíľu som už určite hore. Za sebou počujem upokojujúci motor štvorkolky Horskej služby. Fayn, medvede môžem pustiť z hlavy :)
 |
| moji záchranári :) |
Trať je značená luxusne. Kľudne môžem očami mapovať terén, riešiť kam šlapnem a len periférne sledujem fáborky. Celá cesta je pod lístím. Keď toto bude aj na dolekopcoch, tak som skončila. Sa načakajú kým dojdem do cieľa...
 |
| prichádzam na Minčol |
Kúsok za vrcholom Minčol je prvá občerstvovačka. Zhrabnem banán a pohľadom už šúpem druhý. Ej ci pána, ale som bola hladná! Prečo som si nedala tú tyčinku?!
Pokračujem smerom dole. Nuž treba pobehnúť.. Ruky na paličkách sa mi šmýkajú od banánu.. ani utretie do polyesteru nepomáha. Behám, behám, po lúkach rýchlejšie, v lese pomalšie. Už sa mi ani nechce toľko behať a mám za sebou ešte len nejakých 10 km... Pre istotu mi do cesty príde pár kopčekov, ktoré treba vyšlapať. Zo začiatku ma aj potešia, neskôr sa mi len zbytočne stavajú do cesty.
V lese je krásne. Síce prší, ale to už mňa nejako nerozhodí. Len to blato a šmykľavé ÚPLNE VŠETKO by nemuselo byť. Veľmi ma to spomaľuje. Myslím na posledné strany Kilianovej knižky, ktorú som večer dočítala (konečne). Rozoberám, že ešte mám energiu, rozhodne nie som unavená. Akurát na rozdiel od neho neviem zrýchliť. Povrch je klzký a hlava nepustí...
Už v úvode som si stanovila priority. 1 - dobehnúť do cieľa. 2 - dobehnúť do cieľa bez zranenia. 3 - dobehnúť s časom začínajúcim 4-kou. Nuž nie som Kilian. Som to iba ja, Marcelka, ktorá sa posledné dni vôbec nestravovala dobre a nemôžem sa teda čudovať, že energia chýba.
Zakopnutie o vlastnú turistickú paličku ma okamžite preberie zo zamyslenia a na chvíľu zostávam stáť. Vidím listy v hmle. Až neskôr zbadám, že tie listy sú stále na stromoch. Ale ten obraz je nádherný. Vyzerá to ako listy na pavučine hmly.. Nie, neodfotila som to :( Tých pár minút, ktoré by ma to stálo, sa mi zdalo veľa. Jasne, že teraz to ľutujem..
Na občerstvovačku č. 2 som dobehla s úsmevom a obavami, či páni Horskí záchranari nemrznú už dlho. Natlačila som keksík, banán aj teplý čaj. Štamperla som si nechala odložiť do cieľa :)
Čakal ma nepríjemný výšľap, ale to najhoršie vraj už mám za sebou. No neviem... Šlapala som a šlapala. Aj som sa raz zastavila, aby som si zahrešila a vydýchala sa.
Hupáčikmi cez lúky, lesy, kamene, korene a lístie, bežala a štverala som sa po hrebeni. Niežeby som nemala už dávno mokré nohy aj všetko, veď vkuse pršalo, ale raz darmo, my dámy, nemáme radi blato a vodu v topánkach, väčšinu mlák som teda preskakovala. Aj s paličkami. Páčilo sa mi to :)
Posledná občerstvovačka pred chatou v sedle Čergov mi tiež ponúkla štamperla. Páni tvrdili, že ešte čakajú niekoho po mne. V očiach mi zasvietili plamienky, že predsa len nie som posledná!
Zostávajúcich 6-7 km som teda chcela behať, ale cesta s veľkými kameňmi šikovne ukrytými pod lístím, rozhodla inak. Ak chcem ísť budúci víkend na 50 km do Bratislavy, tak toto proste nemôžem behať.. Snažila som sa kráčať čo najrýchlejšie. Znova ma dobehli Horskí služobníci na štvorkolke s provokačným prívesným vozíkom, ktorý priam nabádal na sadnutie.
Na kopci mi chýbalo značenie a z mapy som si pamätala, že zelená značka zjazdovky obchádza, no páni ma poslali rovno dole po zjazdovke. Veď prečo nie. Na záver. To my športovci radi - dojebabrať kolená. Cestička rozblatená, tak som cupitala po tráve. Na chvíľu sa aj zjavila betónka. Aj som sa potešila. Ale bola hranatá, kostrbatá a pichľavá, až to bolelo, tak som sa vrátila k zablatenej mokrej tráve radšej.
 |
| avízo o príchode posledného súťažiaceho |
Môj príchod bol avizovaný pánmi v červenom, takže som zožala úžasné ovácie a hluk a proste super úžasný, veľkolepý dobeh do cieľa ! Tajne som dúfala, že ako posledná budem mať rovnaké privítanie ako prvý a bolo to tak! Všetci kričali, pískali a zvonili na kadečo...ach :) ani na UTMB nemusím isť :)
 |
| atmosféra v cieli sa odráža na mojom geste :) |
 |
| konečne v cieli! |
 |
| stupienky víťaziek |
V cieli ma čakalo pivko, guláš, teplá sprcha a úžasná čokoládová torta.
Bol to nultý ročník tejto krásnej akcie a určite sa plánujem vrátiť. Nielen preto, aby som z toho hrebeňa aj niečo videla, ale dobré akcie si každý rád zopakuje :)
foto: Slavo Uličný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára