Prešporský Ultra Trail (mini verzia) 50 km / + 1850 m (25. - 26. 10. 2014)

Záver sezóny je tu. Každý o tom hovorí, píše a predsa mnohí tomu nechceme veriť.
Patrilo by sa teda uzavrieť "rok" nejako slávnostnejšie, tak prečo nie oslavou narodenín?
A rovno organizátora najpočetnejších ultra trailov na Slovensku - Rada. Aj on sám poňal túto akciu ako narodeninovú párty.
Nad darčekom som uvažovala nejaký ten deň a takmer som skĺzla do sladkého klišé, keď sa mi ozval Mário, či mám niečo pre Rada na narodky.. Rýchlo sme sa dohodli na poukážke od www.behnaboso.sk a ja som bola spokojná, že darujem niečo praktické a nie kravinu. Vtipné bolo, keď sa nasledujúci deň ozvali priatelia z BA, či sa nezložíme spolu na v podstate rovnaký darček. Nie. Viac darčekov, viac radosti :)
Cesta do Bratislavy vlakom nebola ničím zaujímavá. Len tá krásna príroda na Slovensku v tomto období, mi nedovolila zobrať knižku do rúk. Podcenila som dĺžku cesty, aj moju pásomnicu a zobrala som si len banán a Milu. Nejaká pani vytiahla chlebík s maslom a redkvičkou.. skoro ma žalúdok rozožral zvnútra. To sme už mali 45 minútové meškanie a čas večere bol násilne oddialený! Ešte aj bus zo stanice odišiel 3 minúty pre mojim príchodom. Trpezlivo, počas troch cigariet vedľa stojaceho mladíka, som čakala. O pol ôsmej sme už s kamoškou Heniou, u ktorej som prespala, vymetali potraviny. Konečne som jedla. Pokecali sme, popili a ani neviem ako odbila polnoc.
Budík o 4:45 odštartoval  môj prvý boj toho dňa. Nie, nešlo o vstávanie, to zvládam dobre. Ale natrieskať do seba celého flapjacka za hodinu, spolu s kávou a čajom, je pre mňa ťažké, no zároveň nutné. Keď sa mi už dvíhal žalúdok, prestala som. Zostal už len kúsok.
Na štart ma viezol Mário. V aute som si spomenula, že turistické paličky som nechala úhľadne opreté o žehliacu dosku u Heni. Veľmi som sa na nich spoliehala po skúsenostiach s napadaným lístím a blatom z Čergova. Ale Mário je jednoducho Mário :) V aute mal paličky, ktoré on nepotreboval, lebo nešiel na trasu, len na občerstvovačku.

V kultúrnom dome v Dúbravke, kde bol štart, sa už zišlo pár desiatok ľudí.

KD Dúbravka, vysvetľovanie trasy

Beh hrebeňom Čergova - 31 km / + 1372m (18.10.2014)

prípravy na štarte

Pety mi sľubuje, že pobeži so mnou :D

vysvetľovanie trate

5. Furčiansko-Budimírsky dogtrekking - 37km / +1200m (27.9.2014)

Furčiansky dogtrekking organizovaný v Budimíri mal už svoje piate pokračovanie a na ňom som predsa nemohol chýbať :). Tentokrát nás čakala 35 km dlhá trasa po Košiciach a blízkom okolí.
V sobotu ráno som vstal, zobral Lesíka, skočil do Bašky po Čiarku, následne po Beu a hurá na štart.

Keďže na dogtrekkingoch nebýva masový štart, ľudia štartujú keď sú pripravení. Pár ľudí teda stihlo vyštartovať ešte predomnou (Viktor cca hodinu skôr :) ). Keď som mal pocit, že som pripravený, tak som vyštartoval tiež. V štartovke bolo pár mien, od ktorých som nevedel, čo presne môžem očakávať a tak som na trať nastupoval s neistotou aký bude výsledok :).

Radosť pred štartom

Ponitrianska stovka 2014 - 105km / +4000m (20.-21.9.2014)

Už si nemusím dávať ofinu do čela. Červený otlačok čelovky zmizol. Svaly opäť fungujú a v merku mám ďalšiu akciu. Najvyšší čas spísať zážitky z Ponitrianskej 100-ky (P100).

Ako obyčajne, môj parťák Martin ma naťahoval do poslednej chvíle. Obaja - a vlastne všetci -  sme boli uprostred septembra chorí, tak som ani veľmi nerátala s jeho účasťou. V stredu večer pred akciou sa odhlásil. Sama som týždeň pred štartom bojovala s chorobou všemožnými bylinkami, zázvorom, naparovaním, spánkom a inými dobrými vecami. Veľmi som chcela ísť na P100. Videla som, že sa chystajú aj bratia Kovaľovci a ich kamarát Dano a tešila som sa na cestu s nimi do Nitry. Urobila som, čo bolo v mojich silách, aby som bola zdravá. Od Rýchlika Zoška - BA som tým pádom ani veľmi nebehala, len čo pominula svalovka, musela som sa liečiť.
Mala som obavy, či je vôbec dobrý nápad tam ísť. Nezdalo sa mi, že mám natrénované, navyše tá choroba ma oslabila a stále som nebola zdravá.
Nejako však zrazu prišlo piatkové poludnie. Môj poldeň dovolenky začal a ja vybavená kvapkami proti kašľu, som čakala chalanov na stanici aj s kúpenými lístkami. Cesta vlakom do Novej Bane prebehla celkom rýchlo. Tomi je dobrý zabávač a Dano vkuse vyberal  proviant z "čarovného" batohu. V Novej Bani sme prestúpili na autobus do Nitry. Tam sme sa zoznámili s manželmi Molčanovcami. Tiež už majú nejaké stovky pochodené a ja som sa s nimi stretla počas Rudohorskej 100-ky.
Nitra sa mi veľmi páčila. Mala som vytlačenú mapku, ako sa dostať zo stanice na ubytovňu, kde sme mali rezervované izby. Ešteže Tomi tu už minulého roku bol a spoľahlivo nás previedol mestom k reštaurácii Hofferka, kde sme si dali večeru. Ani som nejak nebola hladná, ale keď Tomi zahlásil, že si dá syrové cestoviny, bolo to jasné. Dám si aj ja. Dano bol na tom podobne. Ešte som objavila paradajkovú polievku so syrom a tiež sme sa pre ňu rozhodli všetci traja. Po zjedení polievky a tým myslím veľký plný tanier polievky, nám všetkým bolo jasné, že sme prepískli. Očakávania nás nesklamali. Čašníčka doniesla veeeľký, plnýýý tanier syrových cestovín. Uff... Statočne sme bojovali, ale nedali sme to.