Čas postupoval a nasledovala ďalšia registrácia, balenie na dlhú trasu, obliekanie a masový presun na miesto štartu v inej časti Ústí nad Labem.
 |
| Štart - zdroj: Jan Sedlák |
Hneď po štarte sa zas dávam do behu. Tentokrát to ale už nejde tak ľahko :).
Po chvíľke behania míňame prvú čipovú kontrolu a v časti Olšinky zisťujem, že by som sa nemal toľko spoliehať na ľudí pred sebou :). Očividne už dáku chvíľku nie sme na žltej značke a teraz ideme krížom cez les po fajne strmom kopci naspäť na značku. Takto sa dostávam zas za ľudí, ktorých som raz už obehol. Nevadí, trasa je dlhá a tá stratená minútka nič neznamená.
Trasa pokračuje ďalej po žltej značke cez Kojetice až ku prvému stúpaniu - Vysoký Ostrý. Toto je vec, ktorú ja veľmi nemusím. Stúpanie a schádzanie z kopca po rovnakej cestičke. Na jednej strane je fajn vidieť, že aký náskok si človek spravil, keď mu to ide. Avšak keď mu to nešlape, tak je to dosť demotivačné. Keďže sme na vrchole boli vnoci, výhľad som si až tak neužil, iba som si zaškrtol kontrolu a šiel ďalej. Chvíľku pred napojením sa na pôvodnú cestičku som postretával posledných oprotiidúcich, ktorí boli asi aj poslední na trati. Ďalej sme pokračovali po náučnom chodníku do časti Brná - dáko som si dovtedy ešte neuvedomil, že to Ústí je celkom veľké mesto :). Odtiaľto stúpame zas do protismeru po opačnej strane potoka po zelenej značke až do dedinky Němčí. Po kontrole za dedinou odbáčame na modrú, prechádzame tichou nočnou dedinkou Čeřeniště - toľko mäkčeňov som v názve dediny ešte asi nevidel :).
Nemal by som písať reporty s takýmto oneskorením, lebo si niektoré časti trasy vôbec neviem vybaviť. Tak je to aj s modrou značkou "Rytina soutěska". Pokračovanie po zelenej mi až po odbočku na Varhošť tiež akosi odišlo z hlavy. Z tejto odbočky nás čakal zas úsek tam a naspäť. Tu po ceste som stretol prvého blúdiaceho človeka, ktorý nechápal čo má robiť a kam ísť. Bol to Pawel z Poľska, s ktorým som neskôr prešiel asi polku trate. Nakoniec však vďaka rade ďalšieho účastníka správnu cestu našiel. Pokračoval som aj ja teda ďalej na výhliadku, kde bola kontrola č.7. Tiež som trošku nechápal o čo ide, keďže som sa zrazu ocitol na bode, na ktorý prichádzali ľudia z 3 strán. Prvá časť sme boli my zo žltej značky, druhá časť ľudia schádzajúci z rozhľadne a tretia časť ľudia idúci od čipovej kontroly zo žltej značky. Ja som sa spolu s pár ďalšími vybral na rozhľadňu (vtedy som ešte netušil, že neďaleko je aj čipová kontrola - málo pozerám do itineráru). Z rozhľadne naspäť na rázcestie, kde zisťujem že ideme ešte aj dole na čipovú kontrolu, ktorá mala byť vlastne pred tou na rozhľadni. Na čipovej kontrole stretávam zas dezorientovaného Pawla - ani sa mu nečudujem. Poslal som ho na kontrolu na rozhľadni. Ja som pokračoval naspäť po žltej značke na pôvodnú odbočku.
Nasledovala Krkavčí skála. Toto miestečko sa mi páčilo, ale vpodstate celá prvá noc na mňa pôsobila celkom príjemne :). Ďalší hluchý úsek až po Michalovice, kde na mňa pokukovali líšky pri ceste.
Plán som mal jasný. Chcel som sa do rozvidnenia dostať na 40ty kilometer. Radobýl som stihol ešte za tmy. Kamene na schádzanie neboli žiadna sláva ale po chvíli som sa z nich dostal :). Po schádzaní z kopca sa mi postupne začalo rozvidnievať a pri pohľade naspäť som zbadal z akého krásneho kopca vlastne klesám. Pohľadom som sa kochal asi až natoľko, že som zišiel zo žltej značky a nakoľko som nemal šajnu kde sa mi to stalo, naspäť som sa musel predierať cez poriadnu húštinu. GPS hlásilo 40km, obloha nový deň a ja som bol v Žalhosticiach. Prešiel som okolo železničnej stanice a napadlo ma, že čo ak kontrola, ktorá mala byť na stanici bola ešte pred ňou a ja som ju svojim odbočením minul. Začal som sa vracať naspäť keď ma napadla veľmi múdra vec - pozrieť sa do itineráru :). Jasné, tu žiadna kontrola nie je. Bol to iba bod, kam som sa chcel dostať pred rozvidnením :).
Teraz som mal pred sebou 8 km dlhú únavnú asfaltovú cestu na kontrolu v Lovosiciach, kde bol zároveň aj cieľ 48 km trasy. Cestu som si oživoval a spríjemňoval aspoň tým, že všade kde sa to dalo som schádzal z chodníka alebo cesty a vykračoval si po trávniku. Už v tejto časti trate som mal chodidlá dosť unavené a tak takéto prestávky od asfaltu boli veľkou úľavou.
V Lovosiaciach nás čakala čipová kontrola aj s polievkou. Pre mňa bola polievka strašne štipľavá / prekorenená a tak mi dala poriadne zabrať kým som ju zjedol. Oddych v reštaurácii na stanici však padol veľmi vhod :).
Po krátkom odpočinku pokračujem v ceste. Tu začína pre mňa veľmi nezvyčajne riešená časť - putovanie za kopcami. Ako prvý nás čakal kopec Lovoš s pečiatkovou kontrolou v chate na vrchole. Po vyšľapaní sme sa vrátili pár desiatok metrov späť a následne sme kopec zas zbehli dolu z opačnej strany. Nasledoval krátky presun na Režný Újezd s tajnou kontrolou a teda aj občerstvovačkou. Následne výšľap na Boreč, malý okruh na kopci a návrat na Režný Újezd. Pokračovanie cez dedinku Boreč po žltej značke až na asfaltku, kde som už po xtý krát stretol tú istú skupinku bežcov :). Tu som si odskočil do lesa a pri návrate na cestu som sa stretol s Pawlom, ktorý sa spýtal, či môže ísť ďalej so mnou. Tak som mal teda spoločnosť na zvyšných cca 60 km.
Z tohto bodu nasledovala zas cesta tam a naspäť na hrad Košťálov. Asfaltka cez Vlastislav na Děkovku s tajnou kontrolou.
 |
| Děkovka - zdroj: Jan Sedlák |
Odtiaľto tam a naspäť na hrad Hrádek s pekným výhľadom. Tieto presuny medzi kopcami a následné vyšľapanie a zliezanie po tých istých cestičkách mi už začínali fakt liezť na nervy. Kopčeky boli samozrejme pekné, len hlava mi ich už dáko nespracovávala :).
Nasledovala Lipská hora - opäť tam a naspäť. Toto bol celkom záživný kopček :). Cesta hore celkom zahriala a kilometre na vrchole ma celkom potešili, keďže mojim ďalším cieľom bolo 80 km do zotmenia ... no a boli sme tomu už dosť blízko :). Pri schádzaní z kopca sme postretávali turistov s veľkými batohmi. Celkom zaujímavé, ísť pred zotmením na takýto kopček.
Ďalej pokračovanie do Medvědíc a po asfaltke až do Milešova. V Milešove už vyberáme čelovky a hor sa na večeru na Milešovku :). Očividne je Milešovka dosť obľúbené miesto, lebo pri stúpaní na vrchol sme postretávali fakt dosť ľudí. Pawel mal po ceste už spaciu krízu, ale nakoniec sa nám to dáko podarilo vyšľapať. Na samotný vrchol sme očividne vyšli po dákej nesprávnej ceste. Otvorili sme si bránku na dákej meteo stanici alebo čo presne to bolo. Hluku všade dosť ale chatu na vrchole sme v hmle nevideli. Nakoniec sme prešli okolo jednej, kde bolo ticho a tak sme to nasmerovali do druhej, odkiaľ šiel všetok hluk. Vošli sme dnu - kvantum ľudí, veselá nálada, hneď nám núkali dačo na vypitie :). Hneď som pochopil, prečo z Milešovky každý ide s veselou náladou :). Nakoniec sme zistili, že sme v nesprávnej chate a tak sme sa vrátili k tej predchádzajúcej. Na dverách bol oznam, ktorý sme si predtým nevšimli - od 16:00 rezervované pre diaľkový pochod. Tak sme šli dnu a dali si výbornú polievočku. Najhoršie na takýchto príjemných občerstvovačkách vnoci býva odchod z nich. Ani tu sme sa nemohli zdržať dlho a tak sme šli naspäť do lesa a klesať dole z Milešovky. Nasledovalo 10 minút klepania sa od zimy ... brrr .. to nemám rád :).
Pokračujeme v smere na Paškapole ... ach ten Paška ... už aj v Česku ...
Kletečná. Veľmi mierny, pohodový a nenápadný kopček ... keď spíte. Bohužiaľ ja som nespal a užil som si ho naplno. Skaly, bola tam vôbec cesta? Ani neviem :). A poriadny strmák. Našťastie tento kopček máme rýchlo za sebou a pokračujeme už len pohodičkovo do cieľa .. som si myslel.
Z dediny Kletečná ideme na Radejčín, kde už Pawel pokukuje po akomkoľvek teplom mieste na oddych. Ja sa sám čudujem, ale ešte v tomto čase som celkom vpohode čo sa týka únavy.
Pri Radejčíne nás čaká kontrola na rozhľadni. Pri výstupe sa držím každej šrúbky a všetkého čoho sa len dá :) ... ja takéto vežičky dáko nemusím :). O to viac sa mi páči ďalšia kontrola - Doerellova výhliadka. Takéto neumelé výhľady ja veru môžem :). Po rovnakej ceste akou sme prišli sa aj vraciame a pokračujeme na Dubičky na čipovú kontrolu. Tú sa nám skoro podarilo minúť nakoľko nás zelená značka viedla rovno na pokračovanie trasy a do reštaurácie, kde bola kontrola trebalo zabočiť vpravo po ceste :). Na kontrole nás čaká tretia a posledná polievočka. Opäť veľmi dobrá :).
Táto kontrola pre mňa bola ale zlomová. Nastal čas trápenia a bojovania so spánkom. Fackanie sa a olievanie vodou z hydrapaku veľmi nepomáhalo. Výhliadka Mlynářův kříž bola ďalším pekným miestom trasy, ale zároveň asi aj posledným, ktoré som ešte dokázal vnímať.
Nasleduje klesanie na Dolní Zálezly a stúpanie na Chvalov. Za Chvalovom nám pátranie po kontrolnom bode prerušil diviak v kríkoch (alebo dáke poriadne hlučné zviera). Nevideli sme ho, ale nebol viac ako 5 metrov od nás a hluku narobil dosť :).
Prepnutie na automat a spací presun až do Vaňova. Tempo máme fakt otrasné. Iba sa tak vlečieme a šuchceme po lese, neskôr po asfalte vo Vaňove. Pozerám na hodinky a premýšľam ako stihnúť vlak o 4:40. Nevidím to veľmi reálne ale hovorím Pawlovi, že ja musím bežať lebo ináč zmeškám vlak, na ktorý mám kúpený lístok domov. Pawel teda súhlasil, že pobehne so mnou. Asfaltku sme teda prebehli a k Vaňovskému vodopádu sme vystúpali fakt dobrým tempom. Nič to však nemenilo natom, že čas 3:00, v ktorom som chcel byť v cieli, sa blížil a cieľ v Ústí bol ešte v nedohľadne.
Nasledovala cestička, ktorá mi zas začala zatvárať oči, ale tempo sme stále držali ako tak prijateľné - aj keď od behu to už malo dosť ďaleko. Našťastie čoskoro sme sa ocitli pri rozhľadni Větruše a po asfaltke (opäť asi nesprávnej cestičke) sme už v tempe klesali do Ústí. Tu sa nám nakoniec podarilo obehnúť dvojicu, ktorá nás obehla pred cca 15 km. V Ústí nám chvíľu trvalo kým sme sa zorientovali, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť stanicu a odtiaľ sme už cestu poznali :). 3:33 vnoci sme teda došli do cieľa s časom 29 hodín a 33 minút. Pre Pawla to znamenalo prvú úspešne ukončenú stovku a pre mňa 1 hodinu do odchodu vlaku :).
Rýchlo som si teda odstrihol z batohu čip, zobral veci a bežal do sprchy (bežal = šuchtal sa v maximálnom tempe) a zhrozene som sa pozrel na svoje rozmlátené chodidlá. Po návrate k veciam som si rýchlo zbalil svoje rozložené veci všade naokolo a rýchlo na stanicu. Kupujem lístok, vlak mi odchádza o 2 minúty. Teraz sa už nešuchcem ale fakt bežím a vybieham celé schody na nástupišti. No a vlak nikde :) ... našťastie som ho nezmeškal ale ešte neprišiel. To sa o minútku mení. Ja nastupujem, nastavujem budík a spím. V Prahe ma čaká poriadne stuhnutie. Cca 10 minútový presun z vlaku do vnútra stanice a čakanie na vlak do Košíc. Vo vlaku opäť pekných pár hodín spánku. Tiež ma potešila porucha vlaku, čo spôsobilo niekomu možno trošíčku nepohodlia, no znamenalo to cestovanie z Prahy do Košíc za 4,50 E a to už je fakt krásna suma :).
Ďakujem za túto akciu. Trasa mne osobne úplne nesadla (veľa asfaltu a "tam a späť" častí), ale skúsenosť to bola určite zaujímavá. Chcel som vedieť ako zvládnem 2 za sebou idúce preteky a výsledok ma milo prekvapil :). Ťeším sa na pokračovanie EKUTu :).
<<< 1. etapa EKUT 3. etapa EKUT >>>
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára